Červení kohúti

Minulý rok Čína oslávila tridsať rokov reforiem, tento rok ju čaká ďalšie tridsaťročné výročie.

Po druhej svetovej vojne sa politická mapa juhovýchodnej Ázie zmenila. Vietnam sa zbavil francúzskej koloniálnej nadvlády. Ho Či Min, potom ako neuspel v snahe získať si Ameriku za spojenca vo svojom úsilí, nakoniec musel s USA bojovať. Jeho spojencom sa tak stal Sovietsky zväz. Čína, napriek odporu k Sovietom, im v tomto úsilí pomáhala.
Po americkej prehre zostal Vietnam v sovietskej sfére. Susedná Kambodža sa stala spojencom Číny.

Mapa juhovýchodnej Ázie

V sedemdesiatych rokoch po pohraničných roztržkách, v ktorých napríklad Kambodža vypálila niekoľko dedín vo Vietname, vznikol otvorený konflikt. Vietnamská armáda vstúpila koncom roka 1977 do Kambodže. Hovorilo sa aj o potrebe ochrany vietnamskej menšiny v krajine Červených kmérov.

V Číne sa na jar roku 1978 stal predsedom Komunistickej strany Teng Siao-ping (Deng Xiaoping). Človek, ktorý spoznal aj pomery mimo Číny. Od svojich šestnástich pät rokov (1920-26) študoval vo Francúzku. Pritom pracoval, napríklad aj vo firme Renault.
Inak: vo Francúzku náhodou študoval aj kambodžský Pol Pot (1949-1953). Vietnamský Ho Či Min v roku 1911 nedostal štipendium takže mu tam zostalo iba samoštúdim v knižniciach.

Teng si uvedomil, že Maove experimenty krajine neprospievajú a ako najsilnejší muž krajiny zaviedol po nástupe k moci na jeseň 1978 reformy. K ľudom sa dostali heslá ako „Chudoba nie je socializmus. Byť bohatým je fajn.“ „Nechajme niektorých zbohatnúť ako prvých.“ Zároveň s tým chcel zachovať mocenský monopol strany. Preto napriek skutkom, ktoré stáli život desiatky miliónov Číňanov prehlásil Maa za „zo sedem desatín dobrého“ (to bol inak aj Maov pohľad na Stalina) a svoju reformu za „druhú čínsku revolúciu“.

15. februára 1979 Čína, ktorá predtým Kambodžu podporovala dodávkami vojenského materiálu, verejne vyjadrila svoj záujem na tom, aby sa Vietnam z Kambodže stiahol.
Cítila sa dostatočne silná na to aby si otvorene dovolila na sovietskeho spojenca. („Vietnam je chuligán, musíme mu dať priúčku.“ Teng, december 1978) Predpoklad, že Sovieti nezasiahnu jej vyšiel.
Obvinenia a obojstranné pohraničné konflikty skončili tým, že 17. februára čínska armáda v sile asi 200 000 mužov vstúpila do severného Vietnamu. Zámienkami bola ochrana čínskej menšiny vo Vietname (tá začala Vietnam opúšťať ešte pred rokom 1979 – tu je (po reklame) dobová reportáž z nového domova) aj spor o ostrovy v Juhočínskom mori.

Oblasť ostrovov je zaujímavá strategickou polohou aj prírodným bohatstvom. Okrem lodnej dopravy a lov rýb ide o ropu a plyn. (Na mape ich nájdete ako Paracels a Spratly islands.)

Okrem Číny a Taiwanu, ktorí si nárokujú na všetky ostrovy si nároky na niektoré z nich robia Vietnam (dnes aj s verbálnou podporou „vietnamskej suverenity“ od USA), Malajzia, Filipíny i Brunej.
História konfliktov medzi štátmi má dlhú históriu. Do nej spadajú viaceré priame strety, prehlásenia, námorné cvičenia, zajatia rybárskych lodí.
A poverenia firiem na ťažbu v tejto oblasti. Ak mi niečo neušlo naposledy to bolo British Petroleum pozvané Vietnamom na jar roku 2007, ktoré po čínskych protestoch radšej vycúvalo. (Aj na čínskom internete sa objavili tradičné ľudové výzvy na bojkot firmy.)

Karty zamiešalo aj nedávne dobudovanie čínskej podzemnej základne na juhu ostrova Hajnan (Chaj-nan, Hainan).

V čase útoku mal Vietnam v Kambodži asi 150 000 najlepších vojakov.
V mesiac trvajúcom konflikte boli desaťtisícové straty v obidvoch armádach, presné čísla sa asi nedozvieme. Vietnamská armáda však bola skúsenejšia aj lepšie vyzbrojená.

Číňania nakoniec museli ustúpiť. Pritom nasadili taktiku spálenej zeme. Podľa Wikipédie vietnamská strana tvrdí, že civilné obete na jej strane dosiahli počet 100 000, Čína to odmieta.

Nápad s ochranou menšiny nevyšiel. Naopak po vojne sa zvýšila emigrácia vietnamských Číňanov.

Pohraničné potýčky pokračovali aj v osemdesiatych rokoch. Preto stovky štvorcových kilometrov pri čínsko-vietnamskej hranici boli zamínované miliónmi mín.

Podľa posledných čínskych správ od roku 1979 v západnej prefektúre provincie Jün-nan (Yunnan) prišlo o život alebo bolo zranených takmer 6000 Číňanov. Extrémny prípad je dedinka na západe prefektúry, kde väčšina z 87 obyvateľov stratila aspoň jednu nohu.

Míny boli v hornatom teréne pokrytom tropickými lesmi neskoršie krvopotne odstraňované. problémom boli aj míny nezistiteľné detektormi kovov a fakt, že míny po desaťročiach v danom prostredí sú náchylné vybuchnúť aj pri najmenšom dotyku.

Doterajšie odmínovanie prebehlo v troch vlnách (1992-1994, 1997-1999, 2005-2008).

Vedenia krajín trochu zblížilo pochopenie vietnamského vedenia pre čínske silové riešenie protestov v roku 1989. Ale až v roku 1999 podpísali prvú povojnovú zmluvu ohľadne hraníc. Niektoré detaily zľahka v prospech v Číny sa Vietnam odhodlal oznámiť verejnosti až v roku 2001.

Posledná vlna odmínovania prebehla paralelne s ďalšími rozhovormi o spoločnej hranici, ktoré sa dohodli v novembri 2005 a skončili na konci roku 2008.

Podľa slov vietnamského diplomata Vietnam vychádzal zo stavu definovaného dvomi dohodami podpísanými Francúzkom a dynastiou Čching v rokoch 1887 a 1895.

Výsledné mapy neboli publikované, možno len z obavy o reakcie verejnosti na citlivú tému.

Keď Čína v decembri 2007 oznámila svoj plán na rozšírenie Hajnanskej provincie o sporné ostrovy vypukli po dva víkendy demonštrácie pri čínskej ambasáde v Hanoi a konzuláte v Ho Či Minovom meste.

Dohode pomohol spoločný plán na vybudovanie diaľnice spájajúcej Hanoj a Kunming pochádzajúci z toho istého obdobia. Pre Čínu je diaľnica súčasť plánu na presunutie „manufaktúr“ z čoraz drahšieho pobrežia ďalej do vnútrozemia skôr ako ich stratí v prospech lacnejšieho zahraničia.

Okrem spojenia Kunmingu na Vietnam sa Čína snaží vybudovať aj cestné spojenie na (juho)západ.

To už existovalo cez Druhú svetovú vojnu známe pod menom Barmská cesta (Burma road). V čase japonskej okupácie východnej Ázie zásobovali Briti Čankajškovu vládu cez Barmu (terajšie Mjanmarsko). Serpentíny cesty v hornatom teréne severnej Barmy na čas stratili význam keď južnú Barmu v roku 1942 zabrali Japonci.

Zásobovanie pokračovalo letecky ponad východné Himaláje. (Z tohto obdobia pochádzajú aj fotografie čínskych pyramíd v okolí Si-anu (Xi-an).)

Neskôr sa vybudovalo napojenie do Indie, takzvaná Ledo alebo Stilwell road. Počas troch rokov prác v náročnom teréne zahynulo viac ako 1100 Američanov (poväčšine čiernych) a ešte viac Ázijčanov. Preto 1220 kilometrová cesta bola dokončená až v roku 1945.

Dnes je snaha o jej oživenie na obchodné účely. Čínska strana dokončila dohodnuté časti už v roku 2007. Nedokončená väčšina prác zostala na mjanmarskej strane.

Púhych 61 kilometrov na indickom území by nemal byť technický problém. Vo východnej Indii sa uskutočnila v roku 2008 demonštrácia za projekt, ktorej sa zúčastnilo vyše desaťtisíc ľudí. Oživenie spojenia má podporu miestnej vlády. [India vraví nie…]

Tento rok by mala Čína začať v Mjanmarsku budovanie ropovodu a plynovodu, ktoré by jej umožnili import surovín bez potreby prevozu cez vyťažený Malakkský prieliv (na mape Strait of Malacca).

Čína má záujem aj o suroviny priamo z Mjanmarska. Do projektu plynovodu podpísaného v decembri 2008 je zainteresované najmä juhokórejské Daewoo (51%), ako aj ďalšie ázijské firmy. Európske, americké ale ani japonské firmy sa v zozname nevyskytujú.

Ale to sa už sme sa vzdialili od pôvodnej témy.

Strih: Tibor Blažko

2014 http://www.economist.com/news/asia/21599402-beached-ship-risks-becoming-south-china-seas-latest-flashpoint-pressure-sierra
2015 http://www.economist.com/news/asia/21640403-two-case-studies-disputed-sea-oil-troubled-waters
2015 http://thediplomat.com/2015/05/beijings-formidable-strategy-in-the-south-china-sea/
2015 http://www.asiasentinel.com/politics/fact-fiction-south-china-sea/

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy