Tibetská otázka I.

Ben Hillman: Rethinking China’s Tibet Policy

Tak oficiálna čínska ako aj tibetská exilová reakcia na protesty, ktoré vypukli naprieč Tibetom v marci 2008, pripomínali obohranú platňu. Pre tibetský exil a ich medzinárodných podporovateľov to bol posledný prejav túžby po nezávislosti obetí kultúrnej genocídy. Pre čínsku vládu to boli plánované nepokoje organizované dalajlámovou skupinou a kriminálnymi živlami za účelom rozdelenia Číny. Obidve strany sa mýlia.

Samozrejme, tibetské vlajky a heslá za slobodný Tibet boli súčasťou tibetských najväčších a najviac násilných protestov za posledné desaťročia, ale vidieť rozsiahlu nespokojnosť na tibetskej náhornej plošine ako snahu o slobodu utláčaných ľudí je dosť zjednodušujúce. Protesty v Lhase začali tibetskí mnísi využijúc výročie dalajlámovho úteku do exilu (10. marec 1959) na pokojné protesty proti silnej náboženskej kontrole, zahŕňajúcej tzv. vlastenecké vzdelávanie a nútené odmietanie Dalajlámu, ale za chvíľu sa k nim pripojili bežní Tibeťania, ktorí použili násilie proti netibeťanom a ich majetku. Obete boli medzi moslimskými obchodníkmi ako aj etnickými Číňanmi.

Tibetskí mnísi
Tibetskí mnísi v Daramsale (India) sa modlia za demonštrantov v Tibete, 18. marec 2008

Keď sa počiatočná mediálna ignorácia zmenila na mediálnu lavínu zameranú na násilie, mnohí Číňania boli zmätení a nahnevaní. Niektorí rozzúrení čínski blogeri požadovali za odplatu tibetskú krv, ale najviac Číňanov bolo jednoducho prekvapených tým čo chápali ako tibetský nevďak za roky finančnej podpory od centrálnej vlády, ktorá zabezpečila vysoký rast ekonomiky regiónu a príjmov obyvateľstva.

Naozaj, štátna podpora tibetským oblastiam v posledných rokoch bola v porovnaní s veľkosťou miestnej ekonomiky obrovská. Pred dokončením najvyššej železnice sveta v roku 2006 Čína ohlásila ďalších 180 veľkých infraštruktúrnych projektov pre Tibetskú autonómnu oblasť (TAO) v cene 78,8 miliárd jüanov (okolo 10,2 miliardy dolárov) v období rokov 2006-2010. Rozsah týchto investícií je evidentný keď sa porovnáva s HDP TAO, ktorý bol 29,1 miliardy jüanov v roku 2006. Skutočne, štátne dotácie tvoria asi 75% HDP TAO.

Tibetský rast v posledných rokoch bol spôsobený gigantickými injekciami štátneho kapitálu vo veľkých infraštruktúrnych projektoch. Priemerný ročný rast HDP od spustenia Čínskeho plánu pre západný rozvoj bol 12%. Plán chce rozšírením infraštruktúry (a trhov) vyrovnať rozdiely v raste medzi čínskym východným pobrežím a chudobným vnútrozemím vrátane Tibetu. V roku 2007 HDP TAO medziročne vzrástol o ohromujúcich 14%. Podľa správ príjmy domácností v mestách aj na vidieku tiež rástli dvojciferne.

Železnica Čching-chaj-Tibet
Železnica Čching-chaj-Tibet

Vďaka ružovým obrázkom kreslených oficialnymi štatistikami a štátnymi médiami mnoho Číňanov netuší, že Tibeťania patria k najmenej úspešným v celočínskom merítku a v tibetských oblastiach (zahŕňajúcich TAO a tibetské autonómne oblasti v susedných provinciách Čching-chaj, Kan-su a S’-čchuan) tempo ekonomickej modernizácie polarizovalo tibetskú ekonomiku. Zatiaľ čo menšina Tibeťanov mala prospech zo štátneho zamestnania, väčšina Tibeťanov, ktorá je slabo vybavená pre nové ekonomické podmienky, bola prehliadaná.

Tibetskí roľníci
Tibetskí roľníci orú pomocou jakov

Tibeťania sú predovšetkým roľníci a pastieri. Žijú v horskej vidieckej ekonomike, ktorá je oveľa menej diverzifikovaná ako v iných častiach vidieckej Číny. Ďalší rast produktivity je nepravdepodobný bez radikálnej technologickej inovácie. Už aj tak citlivý horský ekosystém je pod ďalším tlakom vďaka zdvojnásobeniu populácie od roku 1950. Ako odpoveď štát zaviedol nové environmentálne zákony obmedzujúce tradičné praktiky ako pasenie dobytka, lov a na čas ťažbu dreva, čo všetko prudko znížilo príjmy Tibeťanov.

Napriek obrovskému rozvoju investícií väčšina Tibeťanov má veľmi obmedzený prístup k zamestnaniu mimo poľnohospodárstva. Na rozdiel od čínskeho východu nadbytok nekvalifikovaných vidieckych pracovníkov nie je absorbovaný priemyslom. Vzdialenosť a izolácia robia odľahlé Tibetské oblasti nezaujímavé pre priemyselné aktivity, ktoré boli motorom rastu v ostatných častiach vidieckej Číny. Nie je to tak iba v TAO ale aj vo väčšine západočínskych náhorných oblastí, vrátane miest obývaných Tibeťanmi.

Okrem stavebníctva väčšina z nepoľnohospodárskych pracovných príležitostí vytvorených rozmachom v štátnom investovaní je sústredená v službách (napr. úradoch a turizme). To prilákalo množstvo ekonomických migrantov, ktorí majú možnosť cestovať v rámci liberalizovanej pracovnej politiky v Číne. Ekonomickí migranti prichádzajúci do miest boli aj Tibeťania z vidieka ale väčšina boli etnickí Číňania z iných provincií.

Väčšina čínskych migrantov zostala iba na pár rokov s cieľom našetriť peniaze a vrátiť sa domov, ale od 90tych rokov tu bol konštantný prísun novoprišelcov. V Lhase netibetská populácia dnes prevyšuje tibetskú. Dokonca tibetskí zamestnávatelia v Lhase a ostatných tibetských oblastiach mi priznali, že zamestnávajú netibeťanov pretože sú kvalifikovanejší a viac ochotní pravidelne pracovať. Mnoho Číňanov pracovalo v iných čínskych mestách predtým ako skúšajú šťastie v tibetských rýchlo sa rozvíjajúcich metských oblastiach.

Hoci neexistuje štátom sponzorovaná migrácia netibeťanov s cieľom zničenia tibetskej kultúry, ako občas prehlasuje tibetský exil (viac ako 80% Tibeťanov žije vo vidieckych oblastiach, v ktorých sa takmer nevyskytuje netibetská migrácia), narastajúci počet Číňanov víťazí na Tibeťanmi na pracovnom trhu v mestách. Preto nie je prekvapením, že podľa správ za niektorými z najhorších násilností počas protestov boli nezamestnaní vidiecki tibetskí migranti.

Nové letecké a železničné spojenia do tibetských oblastí umožnili obrovský nárast turizmu, ale hoci tento turizmus je predovšetkým založený na vzrastajúcom záujme o tibetskú kultúru a tibetský budhizmus nie je to nutne transformované do pracovných príležitostí pre Tibeťanov. V jednom z veľkých hotelov v etnicky tibetskej oblasti mimo TAO hotelový manažéri potvrdili, že vyše 90% ich zamestnancov sú netibeťania z iných regiónov. Keď som sa pýtal na vysvetlenie, manažéri menovali tibetský nedostatok kvalifikácie, nedostatok skúseností s prácou v pravidelnom pracovnom čase a kultúrnou danosťou neinklinujúcou k ochote vyhovieť želaniu hotelových hostí. Dokonca v správe budov viac ako 80% zamestnancov nepochádzalo z TAO.

Ešte názornejší príklad ako rozvoj turizmu obchádza Tibeťanov je z času keď som pred pár rokmi navštívil palác Potala. Bol som prekvapený, že som našiel mladého Číňana oblečeného v tibetskom kroji ako predáva lístky. Keď som ho oslovil tak sa usmial a povedal, že turisti aj tak nepoznajú rozdiel. Na niektorých miestach tibetské hudobné a tanečné skupiny sa niekedy skladajú z netibetských členov. Turisti možno rozdiel nevidia ale Tibeťania áno a denné skúsenosti podobné týmto sú zdrojom hlbokého a narastajúceho rozčarovania.

Potala
Palác Potala

Dôvody prečo Tibeťania zaostávajú za tempom ekonomického rozvoja sú zložité a zahŕňajú aj kultúrne a jazykové rozdiely. Netibeťania majú lepší prístup do existujúcich sietí, ku kapitálu a informáciám. Ale neexistuje systematická diskriminácia Tibeťanov zamestnávateľmi – v skutočnosti sú Tibeťania preferovaní ako štátni zamestnanci. Pracovný trh však pracuje na trhových princípoch a najkvalifikovanejší dostávajú najlepšie miesta nezávisle na pôvode. Moje časté kontakty s vedúcimi v oblasti služieb v tibetských oblastiach naznačujú, že miestni zamestnávatelia (tak Tibeťania ako ostatní) by radšej zamestnali Tibeťanov, ak by vyhovovali pracovným požiadavkám. Bohužiaľ, väčšina z nich, predovšetkým vidiečania, jednoducho nespĺňa ich nároky.

pokračovanie

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy