Tibetská otázka II.

Ben Hillman: Rethinking China’s Tibet Policy

Hlavný problém je vysoká negramotnosť medzi Tibeťanmi. Aj keď jej miera sa líši medzi Tibetskou autonómnou oblasťou (TAO) a ostatnými tibetskými oblasťami, aj medzi mestom a vidiekom, etnickí Tibeťania zostávajú medzi najviac negramotnými v Číne. Hoci počet študentov narastá, iba menšina celkovej tibetskej populácie má nejaký stupeň stredoškolského vzdelania. Vzdelávanie je vysoko teoretické, požaduje vysoký stupeň čínskej gramotnosti a je slabo prispôsobené pre vidiecke a miestne potreby pracovného trhu. Vysoké počty prípadov predčasného ukončenia štúdia odrážajú krutú realitu, že investícia do vzdelania nie je zúročená získaním pracovnej pozície, s výnimkou úzkej elity, ktorá je dostatočne inteligentná na to, aby pokračovala na univerzite a v štátnych službách. Viac ako 40% Tibeťanov nemá žiadne oficiálne vzdelanie, pritom celočínsky priemer je 8%.

Tibetskí školáci
Tibetskí školáci v Jiangjia. Škola bola zrekonštruovaná s použitím fínskych fondov.

Štátne investície do základného vzdelania, rastúce od roku 2000, vyvolali nárast gramotnosti. Ale investície do vzdelávania na vidieku boli predovšetkým zamerané na stavbu škôl a platy. Kvalita vzdelávania zostala nízka, najlepší učitelia nie sú ochotní sa zamestnať v odľahlých oblastiach. Napriek obvineniam čínska vláda sa usiluje zavádzať dvojjazyčné vzdelávanie, ale to je tiež dvojsečná zbraň. V mnohých tibetských základných školách je počas prvých piatich rokov ako prostriedok na výučbu použitý tibetský jazyk. No pretože na dosiahnutie gramotnosti v čínštine je treba veľmi veľa času študenti potrebujú začať skoro aby mali šancu sa vyrovnať ostatným čínskym študentom na prijímacích skúškach pre vyššie stupne vzdelávania. Mnohí Tibeťania to jednoducho nikdy nezvládnu.

Situácia je trochu lepšia v metských oblastiach kde je viac a lepších škôl a kde viac Tibeťanov rozpráva čínsky. V Lhase mnohí vzdelaní Tibeťania posielajú deti do čínskych škôl nielen kvôli čínštine, ale aj preto, že študenti týchto škôl majú ako druhý jazyk angličtinu. V tibetských školách je druhým jazykom čínština. Odporúča sa aby dvojjazyčný systém bol rozšírený tak, aby netibeťania v Tibete pre získanie štátneho zamestnania museli ovládať tibetský jazyk, no v praxi sa pre to spravilo málo. Treba poznamenať, že okrem tibetských kláštorov a mestskej elity úroveň tibetskej gramotnosti medzi Tibeťanmi môže byť tak nízka, alebo ešte nižšia, ako úroveň čínskej negramotnosti.

Asi najväčšou výzvou pre školstvo v Tibete je nedostatočný prístup k odbornému vzdelávaniu – druhu vzdelávania, ktoré umožní Tibeťanom súťažiť s migrantmi z východu v stavebníctve, krajčírstve, gastronómii a množstve ostatných zamestnaní v dynamickom sektore služieb. Nedostatok investícii do odborného vzdelávania je zrejmý v čínskych oficiálnych štatistikách. Pokiaľ čínska vláda dáva na vzdelávanie v TAO v prepočte na obyvateľa dvojnásobok celoštátneho priemeru a počet učiteľov na jedného študenta sú porovnateľné, je tu iba polovica počtu stredných škôl na obyvateľa a iba štvrtina národného priemeru odborných učilíšť. I keď čísla sú rôzne v tibetských regiónoch mimo TAO, možnosti odborného vzdelávania mimo hlavných miest sú podobne nízke alebo žiadne.

Ako prichádzali migranti využívajúci výhody štátom riadenej konjunktúry, negramotní a pologramotní Tibeťania s malými skúsenosťami s nepoľnohospodárskou prácou zostali na okraji v ich vlastnej ekonomike. To nie je iba Tibetský problém. Naprieč Čínou je nerovnomernosť príjmov úzko zviazaná s rozdielmi v kvalifikácii. Čínsky Giniho koeficient – merítko rozdielov v príjmoch kde 0 je dokonalá rovnosť a 1 dokonalá nerovnosť – dosahuje 0,47 robiac Čínu hneď po Nepále druhou najnerovnejšou krajinou v Ázii. Hodnotenie odráža nielen rozdiely medzi kvalifikovanými a nekvalifikovanými pracovníkmi ale aj robotníkmi a roľníkmi a medzi prudko sa rozvíjajúcim pobrežím a chudobnejším vnútrozemím. To je obrovská zmena v porovnaní so situáciou v sedemdesiatych rokoch keď Čína bola jedna z príjmovo najviac vyrovnaných krajín na svete. Narastajúca nerovnosť sa v posledných rokoch trochu znížila, ale zostáva na vysokej úrovni.

Pokiaľ posledné hodnoty naznačujú, že regionálne rozdiely sa zmenšujú, predovšetkým rozdiely medzi mestskými a vidieckymi domácnosťami narastajú. Podľa čínskych štatistík mestské prímy v TAO sú vyše päť kráť vyššie ako vidiecke. Viacerí bádatelia v Číne aj zahraničí študujúci tibetský ekonomický vývoj počas posledných rokov pozorovali alarmujúci nárast polarizácie. V roku 2003 som spoluzaložil Východotibetský vzdelávací inštitút, stredisko odborného vzdelávania v etnicky tibetskej oblasti v severozápadnom Jün-nane. Stredisko poskytuje vzdelanie pre nemajetnú mládež z vidieka. Stavbou kurzov konzultovaných s miestnymi zamestnávateľmi a priemyselnými skupinami sa za štyri roky existencie podarilo inštitútu dosiahnuť, že vyše 90% absolventov našlo platené zamestnanie. To len potvrdzuje poznatok miestnych zamestnávateľov, že Tibeťania a ostatné menšiny sa môžu zamestnať keď majú dostatočnú kvalifikáciu.

Tibetský umelec pri práci
Tibetský umelec pri práci

I keď je Východotibetský vzdelávací inštitút malý, jeho zakladatelia dúfajú, že môže poskytnúť model pre rôzne druhy vzdelávania potrebného na dosiahnutie ekonomického rastu v Tibete a ostatných častiach západnej Číny. Inštitút dostal silnú morálnu podporu od miestnych so štátom spojených subjektov aj od Obchodnej a priemyselnej federácie čo vytvára vzor pre úspešné odborné vzdelávanie. No pokiaľ čínska vláda sama dáva dôležité zdroje mimo odborné vzdelávanie dosah pár dostupných programov zostáva obmedzený. Politika centrálnej vlády už žiada viac odborného vzdelávania, no sú na to vymedzené iba limitované zdroje, predovšetkým vo vidieckych oblastiach. Miestne vedenia nemajú motiváciu investovať v dlhodobom horizonte.

Výrobky Východotibetského vzdelávacieho inštitútu
Výrobky Východotibetského vzdelávacieho inštitútu

Ani garantovať Tibeťanom rovnaké možnosti ako existujú inde nestačí. Čína má politiku pozitívnej diskriminácie pre menšinové národy, ktorá umožňuje týmto skupinám prednostný prístup ku vzdelávaniu a štátnemu zamestnaniu, ale je nedostatočná. Pretože Tibeťania už veľmi zaostávajú iba výrazné kroky im pomôžu dohnať zameškané. Pre zmiernenie rozdielov, zabezpečenie životných podmienok a zabráneniu budúcich nepokojov by Tibet v porovnaní so zvyškom Číny potreboval štvornásobok odborných škôl, nie iba súčasný stav štvrtiny celoštátneho priemeru. Na to je potrebná zmena rozvojovej stratégie zameraná viac na ľudí ako iba na infraštruktúru.

Tvorcom čínskej politiky sa nepodarilo uvedomiť si význam investícií do ľudí ako súčasti Západnej rozvojovej stratégie. Ich snahou bola expanzia trhov and povzbudenie viac skúsených migrantov aby prekliesnili cestu. Predpoklad je, že akonáhle čínski migranti zo stredných alebo východných provincií sa presunú na nové trhy, začnú drobné podnikanie, budú pracovať na stavbách, šoférovať taxíky (väčšina taxikárov v Lhase sú netibeťania), Tibeťania ich budú pozorovať a eventuálne kopírovať. Takýto predpoklad ale nefunguje.

Čínski lídri potrebujú politiku, ktorá umožní Tibeťanom sa spolupodieľať na ekonomickom rozvoji, zahŕňajúcu podporu tibetskému podnikaniu a zameranú na odborné vzdelávanie pre Tibeťanov. Je tu potenciál pre medzinárodné nevládne organizácie, ale kvôli spolitizovaniu tibetskej otázky a všeobecnej podpore pre tibetské oslobodzovacie hnutie na západe sú čínski lídri veľmi podozrievaví voči zahraničným aktivitám v Tibete. V posledných rokoch narastajú obmedzenia pre medzinárodné mimovládky v tibetských oblastiach.

Čínski lídri nutne potrebujú zmeniť prístup k Tibetu a uznať, že nerovnomerný vývoj je podstatou sociálneho a politického napätia. To môže pomôcť odpolitizovaniu tibetského problému a zamerať diskusiu na praktické riešenia. Hoci posledné protesty odkryli politické chyby v tibetských oblastiach, je iba málo známok toho, že tieto protesty vyvolajú závažnú zmenu v tibetskej politike Číny. Od posledných veľkých protestov v marci 1989 bola politika na spôsob cukru a biča – štátne investovanie do rozvoja na jednej strane a nulová tolerancia k disentu na druhej. Keď som sa vrátil z tibetských oblastí koncom marca čínske úrady dávali dôraz na druhú tvár tejto politiky. Ozbrojené policajné oddiely boli poslané do všetkých etnicky tibetských oblastí. V tom istom čase oficiálne médiá začali verejnú ofenzívu v snahe presvedčiť svet, že tibetskí protestujúci boli iba násilní kriminálnici.

Tento propagantistický útok zahŕňal viac ako bežné očierňovanie dalajlámu, ktorého Peking obvinil z organizovania vzbury v snahe rozdeliť Čínu. Tento prístup fungoval v Číne kde národnostná propaganda bola neľútostná a väčšina čínskej populácie stála za ich vládou. Ale na medzinárodnej scéne bol takýto prístup kontraproduktívny. Keď boli koncom marca boli do Lhasy pozvaní zahraniční novinári preskúmať krviprelievanie, obkolesili ich nariekajúci mnísi prosiaci o prešetrenie neprávostí.

Napriek všetkému sa zdá, že čínske vedenie zamýšľa skrývať svoje politické neúspechy za nacionalistickú propagandu. Národnostná karta napomáha vytvoriť vnútornú jednotu medzi etnickými Číňanmi, ale zároveň podporuje národnostnú nenávisť. Ak tvorcovia čínskej politiky a mediálne spravodajstvo pokračujú v označovaní tibetských protestov ako protištátnych aktov násilných kriminálnikov a ak sa im nedarí pochopiť ich korene v prehlbujúcej sa tibetsko-čínskej nerovnosti tak to iba prilieva olej do ohňa narastajúceho hnevu Tibeťanov na Číňanov a Číňanov na Tibeťanov. Čína taktiež musí skončiť jej politiku démonizovania dalajlámu. Ako sa vôbec môžu Tibeťania cítiť doma v krajine ktorá označuje ich najviac uctievanú náboženskú postavu ako zločinca?

Krátko po protestoch skupina intelektuálov vedená spisovateľom Wangom Lixiongom bývajúcim v Pekingu zverejnila petíciu v ktorej od vládnych orgánov požaduje začať spolupracovať s dalajlámom. Ohľadom nepokojov je v petícií uvedené: „Aby sa do budúcnosti zabránilo podobným prípadom musí vláda dodržiavať náboženskú slobodu a slobodu prejavu výslovne chránené čínskou ústavou, čím sa umožní tibetskému ľudu vyjadriť ich sťažnosti a túžby a občanom všetkých národností slobodne kritizovať a dávať návrhy týkajúce sa vládnej národnostnej politiky“. To je sľubný impulz pre nový postoj k tibetskej politike. Po tibetských protestoch v roku 1989 sa nič podobné na verejnosti neobjavilo.

Ben Hillman prednáša na Crawfordovej škole ekonomiky a štátu Austrálskej národnej univerzity (Australian National University’s Crawford School of Economics and Government) a je predsedom Východotibetského vzdelávacieho inštitútu (Eastern Tibet Training Institute). Čitatelia, ktorí majú záujem (sponzorsky, zakúpením si niektorého z tibetských alebo čínskych jazykových kurzov či ako dobrovoľníci) podporiť odborné vzdelávanie vidieckej mládeže v západočínskych provinciách ho môžu kontaktovať na ben.hillman@anu.edu.au alebo navštíviť www.etti.org.cn.

Preklad: Tibor Blažko

https://tblazko.wordpress.com/2009/04/08/tibetska-otazka-i/

P. S. TB: Tento rok sa objavila aj relatívne podobná čínska správa v ktorej sa okrem iného používa aj pojem miestnej „novej aristokracie“ odvodzujúcej svoju moc od Pekingu a zvaľujúcej vlastné chyby na „cudzie sily“ a „separatistov“.

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy