Keď dvaja robia to isté IV.

Paul R. Gregory, Kate Zhou(ová): How China Won and Russia Lost, Two dissimilar economic paths

Štátne podniky

Gorbačov zdedil ekonomiku v ktorej prakticky celá populácia pracovala pre štát. Štátne podniky (ŠP) dominovali priemyslu, obchodu a dokonca poľnohospodárstvu. Neslávne známe kolektívne farmy sa de facto zmenili na štátne.
V Číne v čase keď moc prevzal Teng Siao-pching väčšina občanov nepracovala pre štát. Namiesto toho pracovali pre kolektívne farmy, ktoré museli napĺňať povinné kvóty. Keď bolo zle neexistovala štátna pomoc. Záviseli sami na sebe.
V Sovietskom Rusku existovali návrhy na reformu ŠPov od začiatku 60-tych rokov. V Maovej Číne nebolo slovo reforma ani len v slovníku štátnych vodcov.
Napriek takto rozdielnemu pozadiu Gorbačov a Teng navrhli veľmi podobné reformy ŠPov s podobne chabými výsledkami. Gorbačov zahrnul staršie reformné nápady do jeho Podnikového zákona z júla 1987. Teng Siao-pching a Žao Zi-jang v 1984om spustili mestskú verziu zmluvných záväzkov založenú na úspechu vidieckej reformy, keďže sa Teng rozhodol „aplikovať vidiecke skúsenosti do mestských ekonomických systémových reforiem“.

V obidvoch krajinách ŠPy tvorili jadro plánovaných „dominantných výšin“ ťažkého priemyslu, obrany, dopravy a financií. Nemohli byť prevedené do súkromného vlastníctva bez zničenia plánovacieho systému a socialistických základov spoločnosti. Pokiaľ bola produkcia ŠPov zahrnutá do národného plánu nemali dovolené zlyhať. Namiesto toho operovali s „bezstarostnými rozpočtami“ kde sa ich straty automaticky uhradili. Boli vedené vplyvnými ministerstvami, miestnymi činiteľmi a straníckymi lídrami; zamestnávali milióny relatívne hýčkaných zamestnancov, ktorých platy a benefity na nich záviseli. Tí všetci vytvorili silnú záujmovú skupinu proti zmysluplnej reforme alebo aby ju zvrhlo preonačili v ich prospech. Gorbačov nemal inú možnosť ako pustiť sa do problému so ŠPmi od prvého dňa jeho reforiem. Čínski lídri si mohli dovoliť zaoberať sa s ich ŠPmi neskoršie.

V obidvoch prípadoch opatrenia zahŕňali zredukovanie poručníctva ŠPom, dať im viac rozhodovacích právomocí a poskytnutie stimulov na efektívnejšie fungovanie ich podnikania. Napriek rozdielnej situácii obidve reformy spravili rovnakú vec: ŠPy boli stále povinné dodávať plánované objemy, ale v mohli si nechať objem vyrobený nad plán, ktorý mohli predať za vyššie ceny. Vedúci a zamestnanci si mohli nechať zo zisku viac na odmeny a investície. Mohli čoraz viac nakupovať vstupy a predávať výrobky cez „priame spojenia“ s ostatnými ŠPmi. V obidvoch prípadoch plánovači zafixovali ceny tovarov idúce cez plánovaný systém, ktoré boli obchodované medzi štátnymi podnikmi. Takto rovnaký výrobok (napríklad oceľ) mohol byť nakupovaný a predávaný za dve alebo viac rozdielnych cien, z ktorých najnižšia bola oficiálna štátna.

Neželaným dôsledkom bolo, že ako ruská tak čínska reforma ŠPov vytvorila „dokonalý tunelovací systém“. V obidvoch krajinách si manažéri založili malé podniky a družstvá v rámci ich tovární, ktoré použili na prevod štátneho majetku do svojich rúk. Presmerovali výrobu z plánovaného do družstevného sektora, kde mohli predávať za vyššie ceny. Ľahko zarobili nakupovaním vstupov (často sami od seba) za pevne stanované štátne ceny, previedli ich do družstevnej výroby a potom predali za oveľa vyššie ceny.

Náprava takýchto okatých využívaní existujúcich dier a korupcie spočívala v tvrdom zákone umožňujúcom bankroty.
Gorbačovov podnikateľský zákon z roku 1987 požadoval od ŠPov pokývať ich náklady predpokladajúc zrušenie štátnej pomoci. Napriek tomu sa bankroty nekonali. Neprosperujúce štátne podniky tvrdili, že ich krach by mohol vyhnať nespokojných robotníkov do ulíc a ohroziť nevyhnutnú produkciu. Takže sa pokračovalo po starom.
Žao a Teng zaviedli zákon o bankrote, ktorý zmobilizoval mnohých aby vo vlastnom záujme odstránili reformne zmýšľajúcich lídrov ako Hu Jao-bang a Žao Zi-jang (obaja tajomníci strany). Keď štát v 1998 a 1999 opäť začal tlačiť do bankrotov miestni vládni predstavitelia predali majetok (predovšetkým na výstavbu) nenásytným bývalým funkcionárom a politicky prepojeným súkromným spoločnostiam.

Zlyhanie podnikateľského zákona malo v Rusku katastrofálne dôsledky. Plánovaná výroba skolabovala, ŠPy odmietli dodávať jeden druhému a plánovaná ekonomika prestala fungovať skoro vo všetkých oblastiach.
Na rozdiel od Číny, kde zástanci tvrdej línie stále mali silu na podkopanie reforiem, Gorbačov mal moc na ich presadenie. Zašiel dokonca tak ďaleko, že rozbil stranícke výbory, ktoré dohliadali na ekonomiku, čo podnietilo neúspešný pokus o prevrat zo strany starej gardy. V decembri 1991 sa Sovietsky zväz rozpadol na 15 samostatných republík, ktoré začali s vlastnými reformami.

Čínske ŠPy pokračovali v neefektívne a skorumpovane, ale nespôsobili kolaps čínskej ekonomiky tak ako tie ruské. Formálne nesolventné ŠPy sú naďalej zachraňované pred bankrotom. Hoci štátny sektor tvorí asi 1/3 HDP viac ako 70% pôžičiek štátnych bánk ide do ŠPov. Napriek znižujúcemu sa podielu v ekonomike ŠPy naďalej kontrolujú väčšinu prírodných zdrojov, vrátane pôdy, nerastov, lesov a vodných zdrojov. Sú hlavným zdrojom korupcie. Podľa jedného odhadu tunelovanie a čierny obchod zaberajú medzi 20 až 30% čínskeho HDP.

Ako teda môže Čína prosperovať s takto neefektívnymi a skorumpovanými ŠPmi? Čínsky legendárny rast je kombináciou vysokého rastu v poľnohospodárstve, súkromnej sfére a medzinárodných firmách spolu s pomalším rastom v štátnom sektore. Navyše čínske SPy pravdepodobne nie sú tak nevýkonné [ako tie ruské]. V Rusku neboli porovnávacie kritériá pre ŠPy. V Číne ŠPy existujú súčasne so spoločnými podnikmi a zahraničnými bankami a čelia konkurencii súkromnej sféry zasahujúcej na ich trhy. Spoločné podniky určujú štandardy pre posudzovanie výkonnosti ŠPov. V roku 2006 bola pracovná výkonnosť v podnikoch so zahraničným kapitálom deväťkrát vyššia ako v ostatných spoločnostiach (primárne ŠPoch).

Sila zvyšku ekonomiky dala čínskym vodcom priestor na experimenty s nápravami ako reštrukturalizácia ŠPov do koncernov (toto Gorbačov skúsil bez úspechu), vytvorenie akciových spoločností a búrz v Šen-čene a Šanghaji určených na navýšenie kapitálu kľúčových ŠPov. Problém ŠPov sa rieši aj sám prirodzeným úbytkom pracovných síl [v prospech súkromného sektora]. Počet ŠPov sa znížil z 118 000 v 1995 na 27 477 v 2006. Od 1996 zamestnanosť v ŠPoch poklesla o 44 miliónov, z ktorých vyše polovica bola vo výrobe. Časť tohto úbytku bola dôsledkom korupcie keď manažéri „spontánne sprivatizovali“ ŠPy prevedúc ich majetky do vlastných vreciek.

Poučenie pre dnešok

Čína a Rusko osemdesiatych rokov ponúkajú jedinečnú prípadovú štúdiu prečo niektoré reformy fungujú a niektoré nie. Porovnanie vyvracia názor, že pre úspech reformy je potrebný silný, možno až totalitný štát. V ruskom prípade štát s jednou politickou stranou sa pokúsil vynútiť si reformy a zlyhal. V Číne štát s jednou politickou stranou otvoril ekonomiku ale odolával reformám zdola, ktoré s odporom akceptoval až potom, keď ich úspech nemohol byť spochybnený.
Desaťročia sa skupinka ruských liberálov márne zasadzovala za reformy. Potom ako bol zvolený reformne zmýšľajúci stranícky líder dostali šancu, no skutoční záujemci o ich reformy neexistovali.
V Číne bola masa záujemcov o reformy zdola, ktorí jasne pochopili možný úžitok z nich. Konali nenápadne za seba podľa čínskeho príslovia „Viac konaj no menej hovor; sprav všetko ale nerozprávaj“. Čínska vidiecka populácia ako autsajdri nemali čo stratiť. S viac ako 80% Číňanov tlačiacich na zmenu reforma nemohla nepreniknúť do sociálnej a ekonomickej psychológie čínskej mysle.

Reforme zdola sa nedá odolať pretože nepotrebuje vyjednávania, nevyvoláva konfrontácie a rozširuje sa ako nezastaviteľný mor. Reformy zhora môžu byť ľahko odstavené zbavením reformátorov vedenia alebo sabotážou na najvyššej úrovni. Reformy v čínskom štýle boli možné vďaka osobitným podmienkam – tradícií malého súkromného poľnohospodárstva a obchodu, nedávnymi nešťastiami a čistkami a čínskou zaostalosťou ako poľnohospodárskej ekonomiky. Ak by čínski lídri mali rovnaké podmienky ako Gorbačov boli by zlyhali rovnako. Gorbačov musel čeliť neriešiteľným problémom veľkých štátnych priemyselných podnikov; Číňania si mohli dovoliť čakať a pozorovať ako sa relatívne zmenšujú.

Súčasnosť každej krajiny je ovplyvnená jej minulosťou. V obidvoch prípadoch prvé reformy začali pred viac ako štvrť storočím.
Čínski lídri ani potom nezmenili kurz: každý nový šéf strany velebil politiku jeho predchodcu.
V Rusku sovietska Komunistická strana bola rozpustená. Za Jeľcina sa vykľula demokracia a trhová ekonomika s nasledovaným ústupom na oboch frontoch za Putina. Rusko je dnes vedené duumvirátom z ktorého jeden člen má minulosť z KGB a znovu zaviedol istú formu totalitnej vlády.

Cesty Číny a Ruska sa stále viac rozchádzajú.
Čínski vodcovia pozorujú zmenšovanie sa štátom kontrolovaného vysokého velenia. Čínski podnikatelia, napriek všetkej [štátnej] prevahe, vybudovali súkromnú výrobu. Veľké štátne podniky nevedia konkurovať súkromným domácim či zahraničným spoločnostiam. Sú udržiavané pri živote štátnymi dotáciami a záujmami. No raz možno príde deň keď to tak nebude.
Ruskí obchodní giganti sú priamymi potomkami sovietskych podnikov, žiadny z nich nebol vybudovaný od základov. Za Jeľcina boli sprivatizovaní mešťanmi s politickými konexiami. Väčšina z nich stratila hodnotu, no potom ako prezident Vladimír Putin sľúbil ochranu majetkových práv niektorí začali vytvárať hodnotu pre akcionárov.
V osudovom obrate Putin usúdil, že najvyššie velenie patrí štátu a veľké ruské spoločnosti boli znovu znárodnené. Tie, ktoré zostali v súkromných rukách pochopili, že sa majú správať tak, aby slúžili štátnym záujmom a nie záujmom majiteľov.

Vyzerá, že obidve krajiny sa poučili zo zlých skúseností tej druhej – Čína že politická reforma zničí komunistickú stranu a Rusko že iba silný autoritatívny vodca môže spraviť reformu úspešnou. Čínska vedúca strana naďalej odoláva politickým zmenám. Putin a Medvedev pokračujú v posilňovaní autoritatívneho riadenia.

Tak ruský ako aj čínsky príbeh ukazuje, že politicky sa správajúce a štátom vlastnené spoločnosti nie sú konkurencie schopné. Súčasní ruskí lídri si pridávajú problémy preberaním kontroly nad čoraz väčšou časťou priemyselnej ekonomiky. Tieto nové ruské ŠPy majú žiadnu alebo len malú konkurenciu. Ruskí noví lídri vypudili zahraničné podniky a súkromní podnikatelia môžu čeliť fyzickému nebezpečenstvu ak zasahujú na vyhradené trhy. Je pravdepodobné, že ruskí giganti – Gazprom, Lukoil, Roseneft a podobní – budú ešte neefektívnejší a budú konať viac pre politický než ekonomický zisk.

Čínski lídri čelia zaujímavej dileme, rozhodnutie ktorej bude mať vplyv na ich budúcnosť. Od roku 2001 Komunistická strana Číny začala naberať vedúcich podnikateľov do stranícko-štátnej elity. [KSČ už nie je iba stranou robotníkov a roľníkov ale i pokrokových podnikateľov, bolo by zaujímavé vedieť koľko nových členov tým získali a koľko existujúcich prešlo do novej kategórie] Ako členovia tejto elity čínski podnikatelia získali možnosť zarobiť použitím stykov viac než podnikaním. V 2007 strana a štát schválili prvý čínsky majetkový zákon, ktorý legalizoval súkromný majetok [presnejšie ho zrovnoprávnil s inými formami, súkromný majetok sa dostal do čínskej ústavy už v roku 2003]. Ako bude zákon uplatňovaný zostáva predmetom pozorovania, no reprezentuje kľúčový prvok k vytvoreniu zákonných pravidiel namiesto politickej ľubovôle. Čínski podnikatelia čelia rozhodnutiu: budú súťažiť ako podnikatelia podľa zákonov alebo sa stanú podobní straníckym aparátčikom využívajúc svoju pozíciu na získanie „nezaslúženého zisku“? Ak si zvolia druhú možnosť zabijú konkurenciu – hus čo znáša zlaté vajcia. Výsledkom môže byť Čína, ktorá upadne do stagnujúcej oligarchie tak ako Rusko.
Napoleon raz povedal: „Nechajte Čínu spať lebo keď sa zobudí zatrasie svetom“. Uvidíme ktorá Čína sa zobudí – národ podnikateľov alebo oligarchických straníckych funkcionárov.

Koniec poslednej časti http://www.hoover.org/publications/policyreview/72997307.html

Paul Gregory je profesor ekonómie na Houstonskej univerzite a člen Hoover Institution Standfordskej Univerzity.
Kate Zhou(ová) je profesor čínskej politickej ekonómie a porovnávacej politiky na Havajskej univerzite.

Preklad a komentáre: Tibor Blažko

https://tblazko.wordpress.com/2009/12/21/ked-dvaja-robia-to-iste-i/
https://tblazko.wordpress.com/2010/02/01/ked-dvaja-robia-to-iste-ii/
https://tblazko.wordpress.com/2010/02/10/ked-dvaja-robia-to-iste-iii/

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy