Nejsou lidi

Jedným z typických stereotypov je predstava Číny ako krajiny s večným prílevom lacnej pracovnej zo zaostalého čínskeho vnútrozemia do exportujúcich veľkomiest na východnom pobreží. Ako to už býva skutočnosť je trochu zložitejšia.

Každý rok sa vyše stovky miliónov robotníkov (vlastne často pôvodne roľníkov) presunie na obrovské vzdialenosti za prácou aby sa opäť pred čínskym novým rokom vrátili aj so zárobkom domov. Vďaka rozdielu v cenách medzi oblasťami boli takto dlhé roky schopní zabezpečiť svoje rodiny, či dokonca iba samotné deti a starých rodičov v prípade, že sa za prácou vydali obidvaja manželia.
Aby domov doniesli čo najviac boli ochotní odpracovať obrovské nadčasy a žiť vo veľmi skromných podmienkach. Tie podmienky boli neraz diktované ich zamestnávateľom, ktorý im za ne stŕhal časť platu. Aby si ich udržal čo najdlhšie často zadržal ako zábezpeku ich prvú výplatu.

Neustály prílev pracovnej sily udržoval nízke, i keď rastúce, platy.
V tomto tisícročí sa ale karta začala obracať. Rast prílevu pracovníkov sa z viacerých príčin a to podnietilo nárast platov. Jednou z (možno nie priamych) reakcií bolo uvoľnenie podmienok na prechodný pobyt (2003). Podčiarkujem prechodný pobyt.

Čína je stále špecifická tým, že jej občania majú trvalý pobyt v podstate definovaný na základe miesta ich pôvodu (čiže aj deti tam, odkiaľ pochádzajú ich rodičia). S trvalým pobytom sú zviazané rôzne sociálne výhody ako napríklad školská dochádzka. Preto rodičia, ktorí si nemohli dovoliť ju platiť na pobreží nechávali deti na starosť prarodičom doma.

Poľnohospodárstvo uvoľňuje pracovné sily vďaka zvýšenej produktivite či zmenám práv a vzťahov. Netreba zabúdať ani na túžbu mladých žiť mestským životom. Presun do miest by sa ešte mohol uľahčiť momentálne diskutovanou reformou, ktorá by dovolila zmenu trvalého pobytu v rámci provincie.
Prirodzene ľudia by privítali úplné uvoľnenie ale i napriek nedávnemu hromadnému apelu čínskych novín je to na teraz málo pravdepodobné.

Aj kvôli hospodárskemu rastu a rastu životných nákladov na pobreží viaceré východné mestá zaznamenávali nedostatok pracovníkov a rast robotníckych miezd. Kritický bod sa dosiahol okolo roku 2007 a bol spojený aj so zvýšenými nákladmi zamestnávateľov vďaka novému pracovnému právu (2007-2008).
To viedlo v druhej polovici roku 2007 a začiatkom 2008 k odchodu viacerých investorov a firiem (aj tých pôvodom čínskych) z oblasti manufaktúr do lacnejšieho zahraničia (napríklad susedného Vietnamu). Niektorí exportéri skúsili znížiť náklady presunom do lacnejšieho čínskeho vnútrozemia aj za cenu väčších dopravných intervalov a cien.
Extrémnym príkladom bolo, že v novej situácii (ale aj pre problémy s bezpečnosťou výrobkov) skrachovala ešte pred svetovou krízou asi polovica čínskych vývozcov hračiek (typicky z oblasti Kantonu).
Následne v druhej polovici roku 2008 poklesol v zahraničí dopyt po čínskych výrobkoch takže asi 20 miliónov čínskych robotníkov (a s nimi aj im podobných v Číne zamestnaných cudzincov) sa vrátilo domov skôr ako zvyčajne.
Nestalo sa tak všade, napríklad obuvnícke Čchüan-čou si krízu v porovnaní s Kantonom ani nevšimlo.

V Číne prevláda odhad nutnosti minimálne osempercentného ekonomického rastu potrebného na absorbciu novej pracovnej sily. Na jeho dosiahnutie prišli v roku 2009 obrovské štátne investície a pôžičky, často smerované do infraštruktúry vo vnútrozemí.
V roku 2009 sa až 95 percent migrujúcich pracovníkov vrátilo pracovať do miest (čo neznamená do toho istého mesta) a 97 percent z nich našlo prácu. Navyše medzi rokmi 2008 a 2009 oficálny počet migrujúcich pracovníkov narástol z 140 na rekordných 150 miliónov.
Keď sa výroba na exportujúcom pobreží v druhej polovici roka rozbehla našli náboroví pracovníci ľudí vo vnútrozemí už zamestnaných na miestnych projektoch alebo v očakávaní blízkej úrody bez záujmu vrátiť sa na pobrežie. Ani rast platov v desiatkach percent nemusel stačiť.
(Čo je zaujímavé napriek svetovej kríze a spomínaným investíciám do štátnych priorít rástli naďalej malé a stredné firmy rýchlejšie ako štátne kolosy.)

Situácia pokračuje aj dnes, po čínskom novom roku.
Mnohí si už na vlastnej koži overili, že sa dá zamestnať bližšie ku svojej rodine, možno za trochu menej ale zas s nižšími životnými nákladmi.
Dokonca niekde sa situácia vyvinula tak, že nedostatok pracovníkov sa začína prejavovať vo vnútrozemí, ktoré bolo pôvodne zásobárňou pracovnej sily pre pobrežie.
Navyše na pracovný trh nastupuje nová generácia, ktorá už nemusí mať záujem o ťažkú a zle platenú prácu.

V Čchüan-čou tohto čínskeho roku chýba asi 150 000 robotníkov, čo je o 40 000 viac ako minulý rok. Okrem rastu miezd by ich mala prilákať aj ponuka
bezplatného vzdelania pre ich deti.

Strih: Tibor Blažko

P. S. Podľa prieskumu sa migranti cítia najviac šťastní v Čchüan-čou (do prieskumu bolo zahrnutých dvadsať čínskych miest).

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy