Peking po rokoch


Ak nepočítam čas prestávky medzi dvomi letmi veľkou mierou strávený v autobuse stojacom v beznájdených zápchach na osem a desaťprúdových cestách v období zasadania „Najvyššieho Sovietu“*, do Pekingu som sa vrátil po takmer siedmych rokoch.

*Predstavte ako každoročne sa v jednej sále niekoľko tisíc, z časti uniformovaných, ľudí snaží pred kamerami vyzerať, že ich prejavy zaujímajú, niektorí si usilovne zapisujúc myšlienky, ktoré ich práve osvietili.
P. S. jedna z fotiek je z

Na úvod to najdôležitejšie: podľa mňa Pekingčanky pribrali. A s nimi aj zvyšok obyvateľov mesta. Oproti južankám je tu priemer pásov určite silnejší, ale, trúfam si povedať, naše pretekárky sú popredu. Dievčiny s holým pupkom hrdo pretekajúcim dole cez opasok som v Číne ešte nestretol.

Minule som tu bol v horúcom lete, teraz začiatkom apríla. Aj keď som zmeškal piesočné búrky, takmer všetko bolo stále ešte suché a sivé. Vždy zelená zeleň zapadaná prachom. Vzduch beznádejný smog, ktorý sa teraz, na rozdiel od leta, nedal optimisticky prehlásiť za opar. Jeden večer zľahka zamrholilo, čo trochu pomohlo ďalšiemu ránu. Pritom je možné, že štatisticky som zažil pár dní „s modrou oblohou“, pretože pri pohľade kolmo nahor niekedy modrá bola.
Z predolympijských fráz o zelenom meste veľa nezostalo. Ak to takto nedajbože skončí aj so šanghajským „Lepšie mesto, lepší život“ (nebojte sa, Šanghaj má oproti Pekingu výhodu lepšieho vzduchu vďaka otvorenej krajine) môže rovno požiadať o družbu s Varanasi.

Vykašlali sme sa na hotely a prenajali si garsónku. Prvú noc za 250 juanov severne od zastávky metra Guomao.
Na ďalšie dni sme sa presťahovali do menej honosnej, no väčšej, s vybavenejším kuchynským kútom a lepším okolím za 180 v bytovom komplexe južne o zastávky Dawanglu. Súčasťou areálu bolo spola napustené umelé jazierko, cez deň pustený umelý potok, detské ihrisko s umelinovými šmýkačkami vyvolávajúcimi elektrošoky, obchodíky, reštaurácie, fitnescentrum a ďalšie služby. Tu som prvý krát videl skateboard s iba jedným úzkym kolieskom vpredu a druhým vzadu a doskou zloženou z dvoch časti.
Domy po obvode boli pospájané plotom, pri bránach stáli strážnici. Patrí k lepšiemu štandardu, že pred vstupmi celý deň stojí na podstavci niekto pseudouniformovaný. Tu podľa mňa úplne zbytočne, keďže dovnútra sa dá dostať aj cez obchodíky a reštaurácie na prízemí, ktoré majú dvere do dvora i na ulicu.
Ďalšími zamestnancami sú záhradníci, bez ktorých by asi všetko vyschlo, a upratovačky, ktoré znášajú odpad, zametajú a umývajú (dokonca smetné koše zvonka) od rána do večera.

Pár sto metrov juhozápadne Carrefour.
Tradične množstvo rôznej čerstvej zeleniny, ovocia, rýb a ostatných plodov, o ktorom sa nám na Slovensku môže len snívať.
Nám známy šalát označený ako „eko“ tu stojí zhruba euro, miestne bežné druhy sú podstatne lacnejšie. Stopercentný ovocný džús tiež atakuje naše ceny.
Zaujímalo by ma odkiaľ až pochádzajú čierne moruše, ktoré predávajú pouliční predajcovia s vozíkmi na križovatkách.
V rámci boja proti nadbytočnému odpadu je za veľké igelitky nutné v obchode zaplatiť symbolickú cenu.

Medzi metrom a bytom sme sa dopravovali „krpcami“ – motorkami s dvomi kolesami vzadu, vrch je búdka s dverami zboku pre vodiča a pre cestujúcich zvyčajne zozadu. Pár krát sme skúsili aj taxík, ale v tunajších zápchach je to sardinkovým metrom predsa len rozumnejšie.
Na uliciach autá všakovakých značiek, no nájsť medzi nimi naozaj čínsku chce trochu hľadať. Sedan, sedan a sedan. Malých autíčiek som na našich trasách videl pomenej. Čávovia nižšej kategórie majú tmavé sklá (s priezorom na spätné zrkadlo) aj vedľa vodiča. Na palubnej doske malý zlatý Budha.
Pokiaľ ide o taxíky, zdá sa, že v Pekingu sa v poslednom čase darí Hunyadyovcom na úkor Wágenovcov.
Súkromné autá majú jeden nevíkendový deň v týždni prestávku, ktorý to je závisí na poslednom čísle SPZ.

Takmer všade megastavby: kockaté, zužujúce sa, guľaté, poskladané z trojuholníkov, … Pre architekta ťažké niečim zaujať. Ako nezameniteľný vzťazný bod sa ešte chvíľu dá použiť „horáreň“ – poctivo vyhorená budova „kultúrneho centra“ Pekingskej televízie v tesnom susedstve budovy Čínskej centrálnej televízie (dva krivé vežiaky hore premostené vodorovným L).

V okolí to vyzeralo na záväzok stavby nižšie ako desať poschodí zrovnať so zemou a nahradiť ich vyššími. Druhé kolo sa asi zamerá na tie pod dvadsať. Rozmýšľal som či posledná poznámka nie je príliš trúfalá, ale v dennej dávke propagandy som sa dočítal, že dnešné čínske budovy vraj v priemere prežívajú len 25-30 rokov (o čísle sa dá pochybovať – viď diskusiu, ale aj tento text tieto obrázky).

Tunajšia tlač sa venovala aj pekinským prípadom (v Tongzhou), keď sa ľudia dozvedeli, že ich dom je určený na demoláciu a majú pár dní na prijatie, podľa stavajúceho štátneho podniku, zodpovedajúceho náhradného bývania alebo finančnú kompenzáciu, za ktorú si v čase prudkého rastu cien nehnuteľností celý byt ťažko kúpia.
Na inom mieste na čierno postavená štvrť prisťahovalcov (Tangjialing v Haidiane) s nevyhovujúcimi podmienkami môže očakávať zbúranie.

Okrem toho sa písalo o prípade v Pekingu znásilnenej študentky-sťažovateľky, ktorá bola odchytená a neskoršie znásilnená ochrankárom v záchytnej miestnosti s asi sedemdesiat ďalšími sťažovateľmi. Podľa prvostupňového súdu má na psychiatrické liečenie od páchateľa dostať chabých 2300 juanov (a ten si ešte odsedí osem rokov).
Na porovnanie rodina prizerajúceho sa nešťastníka, ktorý sa stal obeťou varovného výstrelu policajta dostane od štátu päťsto osemdesiat tisíc.

Popri ďalšej záchrane baníkov v podzemí bolo témou sucho v južnej aj severnej Číne.
To južne vraj úrodu obilia vážne neohrozí. O pár dní na to sa v inom článku písalo, že konkrétne v provincii Junnan sa dopestujú asi dve percentá jeho čínskej produkcie. Príbehy niekoľkých z masy trpiacich nedostatkom vody boli smutné.
Na severe roľníci nadávali na podnikateľov, ktorí im zavlažovaním golfových ihrísk uberajú vody.

Zotrvačne sa stále povinne nadáva na Google, posledne obviňujúc ho z toho, že niekoľkohodinovou nefunkčnosťou chcel vyvolať paniku. V skutočnosti nedostupnosť výsledkov vyhľadávania v Číne spôsobila čínska cenzúra.

V televízii desiatky čínskych programov s minimom zahraničných relácií typu americký box, basketbal, viac ako polstoročie staré kreslené filmy alebo telenovela s indickými ksichtami. (Ok, po desiatej dávali aj asi posledného Jamesa Bonda.)
Poriadny zábavný program má aspoň jedného účinkujúceho alebo člena poroty v uniforme, aj keby spievali národné či operné piesne.
Podľa výkonu profesionálni speváci hodnotení mnohočlennou profesionálnou porotou – ak poznáte to nekonečné predstavovanie na začiatku našich súťaží toto bolo predsa len rýchlejšie. Porotcovia precízne hodnotia bodmi od 0 do 100 na dve desatinné miesta, pod 90 asi ešte nikto nedal. Pocitovo sa mi zdá, že väčšiu šancu na úspech majú interpreti ľudovej a pseudoľudovej hudby, ak by sa tam ukázal Pavarotti v najlepších rokoch tak ho zaručene nejaký veterán zdžube za výslovnosť taliančiny.
Prežil som kúsok súťaže typu Spieva cela rodina s neraz falošne znejúcim bohatierom v brnení a zvíjajúcou sa manželkou v pozadí.
Večer beží seriál z prvorepublikového prostredia so správnymi ľuďmi v šiltovkách s červenou hviezdou.
Z detských programov fičí kreslený seriál o boji ovečiek, ktoré vyzerajú ako ovečky, s vlkmi, ktorí pripomínajú mačky, spojený s obrovskou vlnou rovnako pokreslených výrobkov, ktoré môžu rodičia kúpiť. Na CD a DVD sa dajú momentálne kúpiť diely s poradovým číslom okolo päťsto.
V aktuálnej čínskej animovanej tvorbe ak je niekomu úzko stečie mu po hlave aspoň jedna kvapka.

Tiež je tu každú chvíľu zúfalá reklama, tu si aj štátna televízia môže dovoliť logá všakovakých výrobcov v pozadí čítania športových správ.
Reklamy sú prevažne na tie isté témy ako u nás: pracie prášky, telefóny, autá, sladké nápoje, keksy, čipsy, hamburgery, pečené kurence, pizza, …
Jackie Chan s hladkou tvárou nakupuje v samoobsluhe zásadne americký kolový nápoj, krátko na to vážne vysvetľuje za čo vďačí skvelému vlasovému prípravku [dodatok: asi nie celkom zdraviu prospešnému].
Spomínaný nápoj je aj jedným z partnerov šanghajskej výstavy, takže jeho ďalšia reklama začínajúca s pozadím čínskych hôr skončí s modrým maskotom človiečika Haibao, vyzerajúceho ako modrý zub s ofinou, a stavbou pripomínajúcou Slovenský rozhlas.

Povinnú turistickú zostavu (Zakázané mesto a vrch s vyhliadkou severne od neho, Tchien an men, Maova múmia, hutongy, Letný palác, kruhový Chrám nebies a pár desiatok kilometrov vzdialený Veľký múr) sme absolvovali už počas prvej návštevy, takže sme si popridávali len pár nových miest.

Navštívili sme akvárium v areáli zoo, kde sa dajú vidieť vodné tvory všakovakých tvarov a veľkostí. Dva krát denne program s cvičenými tuleňmi a delfínmi.
Lístok zároveň platí pre celé zoo takže odchádzajúc sme ešte videli slony, dravé vtáky, žirafy a opice. Ak tu chcete vidieť živú pandu musíte ísť opačným smerom.
Veľkým pozitívom boli pučiace vŕby a na stromoch kvitnúce biele kvety.

Prechodili sme kopec na ostrove aj okolo celého jazera severozápadne od Zakázaného mesta.
Na kopci sa nachádza biela dagoba v tibetskom štýle, spod ktorej sa dá vidieť smogová panoráma.
Ak máte veľkú čiernu audinu, aby ste nestratili karmu nesmiete ju zaparkovať pred areálom a urobiť niekoľko krokov do reštaurácie navyše.

Pripomenuli sme si uličky južne od Tchien an men, v ktorých som si počas prvej návštevy dal najštipľavejšie rezance môjho života, do polovice misky si utierajúc nos kotúčom jemného toaletného papiera pripraveného pre podobných hostí.
Uličky dnes začínajú novou širokou pešou zónou s historickými (?!) električkami. Utešujem sa tým, že starú gardu musí zo Starbucs café hneď na kraji triafať šľak.

Stretli sme koho bolo treba a spokojní odleteli na juh.

Si zablogoval: Tibor Blažko

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy