Opakovaný štart čínskej histórie I.

Merle Goldman(ová): Restarting Chinese History

Keď som aktualizovala poslednú knihu Johna K. Faibanka China: A New History (1) [v češtine Dějiny Číny bez zmienky o Goldmanovej, veľmi dobrý český záver je od Martina Hálu, nevedno kým boli pridané drobné omyly] – rozširujúc jeho rozprávanie tak, aby sa popísal vývoj éry po Maovi Teng Siao-pchinga a Jiang Zemina – často som mala pocit déjà vu. Tak veľa zmien počas vlády Maovych nasledovníkov v posledných dvoch dekádach dvadsiateho storočia rezonovalo so zmenami, ktoré začali v Číne na konci devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Je pravdou, že Teng pochádzal z generácie Dlhého pochodu uctievanej za uskutočnenie revolúcie v 1949 a že Jiang zostáva, tak ako jeho priami predchodcovia, vodcom čínskej komunistickej strany. Napriek tomu ich politiky zmeny čínskej ekonomiky na trhovú a otvorenie čínskej spoločnosti vonkajšiemu svetu vytvorili krajinu, ktorá sa viac pripomína Čínu v období pred revolúciou v 1949 ako Čínsku ľudovú republiku v maoistickej ére (1949–1976).

Pocit oživenia prerušených historických trendov a ciest bol zosilnený počtom významných kníh, ktoré sa zameriavajú na buď prvé alebo posledné dekády dvadsiateho storočia. Tieto nedávne práce ukazujú ako boli výnimočné zmeny v Číne počas osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch založené na postupoch a inštitúciách prvý krát vytvorených alebo vyskúšaných takmer o storočie skôr. Niektoré na to poukazujú priamo, iné nepriamo (2). Iné sa naopak dotkli tohto fenoménu iba zľahka. Avšak spojac všetko spolu celkový zmysel týchto publikácií je jasný. Poukazuje na to, že, napriek vedátorom a učencom, ktorí na konci Studenej vojny hovorili o „konci dejín“, je pravdou práve opak. S pádom sovietskeho impéria a všeobecným úpadkom marxizmu-leninizmu postkomunistické spoločnosti vo východnej Európe a Čínskej ľudovej republike – ktorá sa dá považovať za postsocialistickú ale ešte nie postleninskú – sa vrátili k tomu čo opustili pred polstoročím. Opäť začali používať vzory, ktoré zanechali vytvorením komunistických štátostrán, domácimi revolúciami, Sovietskymi inváziami alebo ich kombináciou (3).

V prípade Číny nový štart histórie, vo význame v akom používam túto frázu ja. sa udial pred udalosťami z rokov 1989–1991, tak kľúčovými vo východoeurópskom prípade. Krátko po Maovej smrti v roku 1976, oveľa skôr ako padol Berlínsky múr alebo skonal Sovietsky zväz, sa začali oživovať viaceré historické vzory. Toto pomohlo vytvoriť z Čínskej ľudovej republiky, v čase keď prvého októbra 1999 zaznamenávala prvé polstoročie komunistickej vlády, krajinu ktorú by ani Marx ani Lenin ani len Mao nespoznali. A tak to bolo viac ako trochu ironické, že symbolicky významné oslavy Národného dňa na jeseň 1999 boli sprevádzané ukážkou vojenskej sily v sovietskom štýle and Jiangovým prejavom, ktorý oslavoval Čínu ako model marxisticko-leninského štátu.

Hoci Mao by mohol mať problém určiť z čoho je najnovšia „nová Čína“, hocijaký čínsky intelektuál, ktorý žil v prvých dekádach dvadsiateho storočia by nemal problém to rozpoznať. Rastúca trhové ekonomika, medzinárodná zaangažovanosť, systém prenájmu pôdy, intelektuálny a kultúrny pluralizmus, objavujúca sa občianska spoločnosť a zárodočné demokratické postupy obdobia po Maovi sa veľmi podobajú čínskej republikánskej ére (1912–1949).

***

Pokiaľ revolúcia z roku 1949 prerušila mnohé zlepšenia rozbehnuté v prvých dekádach dvadsiateho storočia, treba pamätať, že Maova éra nebola úplne sui generis [svojho druhu (jedinečná)]. Historik Philip Kuhn v jeho lekciách na Harvarde poukazuje na dve významné tendencie v modernej čínskej histórii. Jedna bola vytvorená povstaním Tchajpingov (1848–1864), milleniaristického hnutia, ktorého zakladateľ Chung Siou-Čchüan bol ovplyvnený kombináciou tradičného čínskeho apokalyptického myslenia a kresťanského fundamentalizmu. V polovici devätnásteho storočia sa on a jeho nasledovníci podujali na vytvorenie nebeského kráľovstva na zemi, kde si budú všetci rovní, no vodcovia budú mať neobmedzenú moc. Mao vychádza z tejto utopickej tchajpingskej tradície a staršej chiliastickej tradície roľníckych povstaní v čínskej predmodernej histórii – posledne rozoberané v príspevku Davida Ownbyho o milleniarizme v decembrovom Forum-e (1999) – ako aj z marxistickej utopickej tradície (4).

Druhá tendencia na ktorú Kuhn poukazuje je sebaposilňovacie hnutie, ktoré spustili na konci devätnásteho storočia reformní štátni predstavitelia, ktorí zamýšľali prostredníctvom ekonomického a technologického rozvoja a autoritárskej vlády modernizovať čínsku ekonomiku aby sa Čína stala konkurencie schopnou so Západom. Táto štátna rozvojová tradícia sa sporadicky rozšírila do dvadsiateho storočia. Bola náhle prerušená Maovými utopickými postupmi kolektivizácie v roku 1955, Veľkým skokom vpred z konca 50tych rokov a Kultúrnou revolúciou (1966–1976), postupmi ktoré predpokladali rýchlu transformáciu Číny do revolučnej spoločnosti. Namiesto toho kolektivizácia viedla k zbedačeniu vidieka, Veľký skok k smrti 30tich miliónov ľudí a Kultúrna revolúcia k stavu anarchie hraničiacim s občianskou vojnou.

Keď Teng Siao-pching koncom 70tych rokov vystriedal Maa ako čínskeho „najvyššieho vodcu“ vrátil sa k štátnej rozvojovej stratégii konca devätnásteho storočia, a Tengov nasledovník Jiang Zemin v tom tiež pokračoval. Tengove reformy konečne splnili želanie čínskych reformátorov od konca devätnásteho storočia aby sa Čína stala „bohatá a silná“. Na začiatku dvadsiatehoprvého storočia má Čína väčšiu medzinárodnú váhu ako v akomkoľvek čase počas posledných sto rokov. A hoci rast čínskeho HDP začal koncom deväťdesiatych rokov spomaľovať, po dvadsiatich rokov [priemerného] ekonomického rastu okolo 9 percent ročne väčšina Číňanov pocítilo zrejmé zlepšenie ich životného štandardu. Napriek začiatkom modernej vzdelanostnej a priemyselnej infraštruktúry v prvých rokoch Ľudovej republiky mnoho z tejto infraštruktúry bolo napokon zničenej Maovými deštruktívnymi utopickými programami. Teng oveľa viac ako Mao umožnil dosiahnutie reformátorského storočie starého sna o opätovnom pretvorení Číny na mocný a prosperujúci štát.

Teng a jeho kolegovia dosiahli tento cieľ čerpaním z dvoch tradícií, jednej bežnej a druhej neobvyklej pre koniec dvadsiateho storočia, ani jednej úplne nepriznanej ako zdroj inšpirácie. Na jednej strane si požičali z techník a nápadov spojených s rozvážnejšími, postupnými postupmi a reformami ich čínskych predchodcov z konca devätnásteho storočia a začiatku dvadsiateho storočia. Na druhej strane napodobnili rozvojové stratégie svojich postkonfuciánskych susedov – Taiwanu, Južnej Kóree a Japonska – založené na pozemkovej reforme, trhovej ekonomike a vývoze. Ešte im predsa len zostáva napodobniť susedov v podniknutí krokov smerom k demokratizácii ich politického systému.

V skutočnosti súčasní čínski vodcovia vyhlasujú, že demokratické inštitúcie a západné hodnoty sú nezlučiteľné s ich históriou a kultúrou. Avšak takéto prehlásenia odhaľuje ignoranciu ich vlastnej modernej histórie a kultúry. Miesta samospráva a občianska spoločnosť, ktoré sa pomaly objavovali v Číne konca dvadsiateho storočia, vznikali už skôr v tom storočí ako je to popísané v množstve dobre dokumentovaných štúdií západných a čínskych vedcov v Imagining the People (1997) editovanom Joshuom Fogelom and Petrom Zarrowom. Inšpirovaní reformami na Západe a v Japonsku ako aj vedomím hrozby západného imperializmu a vnútorného rozkladu reformne naladené elity a štátni úradníci na začiatku dvadsiateho storočia podporovali samosprávu na viacerých úrovniach spoločnosti. Chápali bohatstvo a moc odvodené nie iba od ekonomického rozvoja, ale tiež od ľudí spolupracujúcich v samosprávach a predpokladajúcich politickú zodpovednosť. Zarrow v jeho úvode vysvetľuje, že napriek elitárstvu prvých reformátorov uvažovali o vytvorení aktívneho občianstva zapojeného do budovania štátu. Predstavou bolo splnomocniť miestnych ľudí a naplniť ich predstavou občianstva, ktorá spája jedincov so štátom. Nahradením tradičného vodcovstva miestnych staršinov systémom legitimizovaným voľbou ľudí, miestnymi voľbami, reformátori verili, že podnikli kroky ku vytvorení stabilnejšieho politického poriadku.

Pravda, volebné právo bolo obmedzené, rovnako ako v prvých fázach demokratizácie na Západe. Tí čo mohli voliť boli muži spĺňajúci určité vzdelanostné a majetkové požiadavky; boli členmi džentry, vzdelanci, miestne osobnosti, obchodníci alebo študenti, ktorí sa vrátili zo štúdia v zahraničí. V roku 1907 sa v meste Tchien-ťin konali prvé voľby v západnom štýle a v roku 1909 sa po celej Číne konali voľby na úrovni provincií. Koncom roku 1911 počet zvolených okresných a krajských zastupiteľstiev sa priblížil k 5000 (5). Rozmach týchto reforiem upadol v dvadsiatych rokoch, nie kvôli pádu dynastie Čching v roku 1911, ale kvôli nasledujúcemu chaosu obdobia vojenských diktátorov. Napriek tomu v týchto prvých dekádach sa proces samosprávy dostal ďalej ako v dnešnej Číne, kde priame voľby sa stále uskutočňujú predovšetkým na obecnej úrovni.

Hoci miestne samosprávy skončili v Číne s komunistickou revolúciou v roku 1949, pokračovali v ďalšej čínskej spoločnosti – na Taiwane. Ako popísal Bruce Dickson v Demokratizácii v Číne a na Taiwane: Prispôsobivosť leninských strán (1977) keď Kuomintang pod Čankajškom ustúpil na Taiwan v roku 1949 zdieľal s komunistickými vodcami nielen rovnakú politickú kultúru a tradíciu vládnutia založenú na storočiach cisárskej vlády, ale tiež politickú stranu organizovanú podľa leninských princípov. Tak ako v Ľudovej republike i Kuomintang na Taiwane rozšíril svoju vládu vytvorením štátostrany podporovanej sieťou straníckych buniek vo vláde, armáde a spoločnosti. Taktiež zakázal organizovanú opozíciu.

Pritom Dickson v odhaľujúcom detaile ukazuje rozdiely medzi totalitným štátom vytvoreným v Ľudovej republike počas Maovej éry a autoritárskym štátom vytvoreným na Taiwane počas Čankajškovej éry. V päťdesiatych rokoch Kuomintang aby stabilizoval svoju vládu zaviedol samosprávu na miestnej úrovni. V sedemdesiatych rokoch sa začali objavovať vo vedení Kuomintangu rodení Taiwančania zvolení do miestnych úradov, ktorí sa stali zástancami politickej reformy. Ako Dickson vysvetľuje Kuomintang sa stále viac zodpovedne staval k požiadavkám zdola, vidiac predovšetkým v miestnych voľbách spoľahlivú spätnú väzbu k svojej politike and zdroj schopných činiteľov, ktorí pomáhali udržať jeho vládu.

Bolo to až v období po Maovi koncom osemdesiatych rokov keď pevninská Čína odsúhlasila obecné voľby, taktiež na vytvorenia väčšej stability na vidieku. Zvolení obecní predstavitelia vyplnili vákuum zanechané rozpadom vlády strany na vidieku počas Kultúrnej revolúcie and koncom komún, ktorý sprevádzal dekolektivizáciu poľnohospodárstva na začiatku osemdesiatych rokov. Tengove vedenia tiež experimentovalo s voľbami medzi viacerými kandidátmi na okresnej a krajskej úrovni v hlavných mestách v roku 1980, ale zastavilo ich keď boli zvolení kandidáti ktorí nesúhlasili so straníckou politikou. Hoci koncom roku 1998 Peking a ostatné mestá opäť začali experimentovať s voľbami do miestnych zastupiteľstiev, až doposiaľ Čínski vodcovi obvykle potláčali priame voľby a vplývali na ich vykonávanie na miestnej úrovni.

Dickson pochybuje či sa demokratické praktiky v Ľudovej republike rozšíria z miestnej úrovne do celej politickej štruktúry tak, ako sa to stalo na Taiwane. Pritom v decembri 1998 sa v obci v Sečuánskej provincii konali bez povolenia Pekingu prvé priame voľby. Hoci tento experiment bol najskôr oficiálne kritizovaný ako neústavný bol zverejnený v čínskej štátnej televízii CCTV. Jednako, ako konštatuje Dickson, aby sa demokracia v spoločnosti zakorenila musí byť uplatňovaná tak zhora ako aj zdola (6). To sa stalo na Taiwane keď Čankajškov syn, ktorý pokračoval v jeho vláde nad Taiwanom, začal demokratizovať leninskú štátostranu uznaním opozičných strán a povolením slobody tlače krátko predtým ako v roku 1988 zomrel. V roku 1995 sa Taiwan stal prvou a jedinou etnicky čínskou spoločnosťou ktorá si zvolila prezidenta priamou voľbou.

Premena Kuomintangu, Dickson taktiež zdôrazňuje, bola posilnená zmenou straníckej elity z revolučnej generácie na technokratov. Hoci Ľudová republika mala podobnú generačnú zmenu, Dickson vysvetľuje rozdiel faktom, že žiadni z predstaviteľov, s výnimkou tých na miestnej úrovni, nevďačia za svoj post inštitucionalizovaným aktom volieb. Navyše drvivá väčšina Taiwanskej politickej elity má vzdelanie v sociálnych a humanitných vedách a náboženstve, a mnohí dosiahli titul na západných alebo japonských univerzitách, kde boli vystavení vplyvu alternatívneho politického zriadenia a hodnôt. V kontraste s tým vyššie vzdelanie súčasného čínskeho technokratického vedenia sú inžinierske a prírodné vedy. Niektorí študovali v zahraničí a to v sovietskom bloku. Súčasný [článok je z roku 2000] čínsky stranícky vodca Jiang Zemin and predseda Národného zhromaždenia Li Pcheng boli školení v Sovietskom zväze počas päťdesiatych rokov. Títo technokrati môžu byť v ekonomických vzťahoch viac pragmatickí ako ich revoluční predchodcovia no neukázali sa liberálnejšími v ich politických názoroch. Hoci technokrati nie sú nevyhnutne demokrati, ako poukazuje Dickson, nasledujúce generácie Čínskych vodcov, školených na Západe, by sa mohli stať viac podobní ich Taiwanským náprotivkom. (7) [Dnešný Chu Ťi-tchao vodohospodárske stavby v Pekingu, nastupujúci Si Ťin-Pching chémia v Pekingu.]

Nakoniec Dickson podotýka, že organizovaná opozícia, dokonca tak slabo organizovaná ako to bolo na Taiwane, poskytuje partnera s ktorým štátostrana môže jednať o rozdielnych otázkach. Hoci Kuomintang na Taiwane viackrát, predovšetkým v rannom období, kruto potláčal akúkoľvek opozíciu umožnil neformálnym politickým skupinám aby sa sformovali a v roku 1987 im umožnil kandidovať v miestnych voľbách. Dnes jedna z nich, Demokratická pokroková strana, dokonca narúša politickú dominanciu Kuomingangu. Naproti tomu Komunistická strana zabránila utvoreniu akejkoľvek nezávislej politickej organizácie, či už formálne alebo neformálne. Pretože v Číne neexistovala žiadna alternatíva ku Komunistickej strane, čínske prodemokratické demonštrácie vyvolali na jar štvrtého júna 1989 násilný vojenský zásah radšej ako vyjednávanie. Teng Siao-pching odmietol jednať s k tomuto účelu počas demonštrácií vytvorenými skupinami a veril, že niet inej možnosti ako poslať armádu na zastavenie demonštrantov. Naproti tomu vo východnej Európe, kde alternatívne politické združenia existovali, demonštrácie v roku 1989 viedli k vážnej politickej zmene.

Preto počas období sociálnych nepokojov a/alebo demonštrácií neexistuje politická skupina s ktorou môže strana jednať aby zmiernila napätie. Napriek zvyšujúcim sa roľníckym nepokojom – roľníci protestujú proti miestnej korupcii a daňovému preťaženiu [1. januára 2006 bola tisícročia stará poľnohospodárska daň zrušená (ostatné miestne poplatky zostali) keď predtým dovozné clá na poľnohospodárske produkty klesli], rozširujúce sa robotnícke demonštrácie z dôvodu spomaľujúcej sa ekonomiky [i keď po ázijskej kríze v roku 1997 sa rast prechodne spomalil najnižší rast bol (bez odpočítania inflácie) v rokoch 1989-90], narastajúcou nezamestnanosťou v dôsledku reformy štátnych inštitúcií a viac trúfalé náboženské sekty žiadajúce uznanie (ako taoisticko-budhistické Falun gong keď v 26ho apríla 1999 obkľúčilo úrad centrálnej vlády) – sa zdá, že strana sa nepoučila z udalostí v roku 1989. Bez alternatívnych strán, slobodnejších médií, skutočného zákonodarného zboru a priamych volieb na vyššej úrovni než obecnej, tí zo sťažnosťami nemajú inú možnosť vyjadriť svoju nespokojnosť ako cez demonštrácie, ktoré stranícke vedenie potláča z obavy, že by mohli vznietiť sociálny požiar. Pár tuctov ľudí, ktorí sa v roku 1998 pokúsili založiť alternatívnu Čínsku demokratickú stranu bolo odsúdených na dlhotrvajúce väzenie.

Dickson usudzuje, že doma odchované leninské strany so silným totalitným dedičstvom, tak v bývalom Sovietskom zväze ako Číne, to majú ťažké prispôsobiť sa a prežiť. Tie so slabším totalitným dedičstvom, ako napríklad v Maďarsku, Čechách, Poľsku a na Taiwane, pravdepodobnejšie spravia obdobné postupné úpravy, ktoré umožnili Kuomintangu uskutočniť pokojnú, postupnú zmenu k demokracii na Taiwane. Čínska Komunistická strana nemôže nasledovať cestu Kuomintangu, prehlasuje Dickson, ale nie je jasné, že to pôjde cestou bývalého neúspešného šokového prístupu k politickým tak ako aj ekonomickým reformám v Sovietskom zväze.

Koniec prvej časti
Publikované v The American Historical Review Vol. 105, Issue 1., 2000
Preklad a poznámky: Tibor Blažko

pokračovanie https://tblazko.wordpress.com/2010/12/12/opakovany-start-cinskej-historie-ii/

1 John K. Fairbank and Merle Goldman, China: A New History, enl. edn. (Cambridge, Mass., 1998).

2 Joshua A. Fogel and Peter G. Zarrow, eds., Imagining the People: Chinese Intellectuals and the Concept of Citizenship, 1890–1920 (Armonk, N.Y., 1997); Bruce J. Dickson, Democratization in China and Taiwan: The Adaptability of Leninist Parties (Oxford, 1997); Murray Scot Tanner, The Politics of Lawmaking in Post-Mao China (Oxford, 1998); B. Michael Frolic and Timothy Brook, eds., Civil Society in China (Armonk, 1997); and Deborah Davis, Richard Kraus, Barry Naughton, and Elizabeth Perry, eds., Urban Spaces in Contemporary China (Cambridge, 1995). Dickson, Democratization, and Tanner, Politics of Lawmaking, are the two works that are least direct in linking contemporary events to early twentieth-century historical trajectories and phenomena.

3 The emphasis put, in some discussions of Eastern Europe, on 1989 as marking “the return of history” as opposed to the end of it is alluded to in Timothy Garton Ash, “Ten Years After,” New York Review of Books (November 18, 1999): 16–19. See also Misha Glenny, The Rebirth of History: Eastern Europe in the Age of Democracy (New York, 1993).

4 David Ownby, “Chinese Millenarian Traditions: The Formative Age,” AHR 104 (December 1999): 1513–30.

5 Roger Thompson, “China’s First Local Elections,” History Today (July 1997): 51–52.

6 Dickson, Democratization, 178–79.

7 Dickson, Democratization, 240.

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy