Opakovaný štart čínskej histórie II.

Merle Goldman(ová): Restarting Chinese History

Pritom Čína v období po Maovi postupne prispôsobovala niektoré leninské inštitúcie. Jedným z príkladov je rastúce sebavedomie Národného zhromaždenia, čínskeho zákonodarného zboru počas Maovej éry schvaľujúceho všetko. Murray Scot Tanner popisuje tieto zmeny v parlamente v jeho bohato dokumentovanej práci Politika zákonodarstva v Číne po Maovi (1988). Zatiaľ čo pod Maom parlament schválil prakticky jednomyseľne každé rozhodnutie vrcholného vedenia, v Teng-Jiangovej ére sa stal viac samostatnou inštitúciou. Jeho narastajúca legislatívna nezávislosť, ktorú Tanner podrobne opisuje, taktiež stavia na čchingských reformách.

Reformátori z konca dynastie Čching nielen zašli celkom ďaleko vo vytváraní miestnych zastupiteľstiev, ale taktiež uvažovali o konštitučnej forme vlády s voleným celonárodným parlamentom. V skutočnosti sa v roku 1913 uskutočnili prvé celoštátne demokratické voľby pre hornú a dolnú komoru parlamentu v ktorých sa viacero politických strán zúčastnilo a viedlo aktívnu kampaň. Hoci sa parlament po prvotných zasadnutiach stal len fasádou, keď rad vplyvných príslušníkov armády s ním narábal vo svoj prospech, jeho ustanovenie vytvorilo precedens. Zástupci do Národného zhromaždenia nie sú volení a naďalej sú dosadzovaní vedením, no v období po Maovi sa zdá, že kongres pokračuje tam, kde prvý parlament skončil hľadajúc ako hrať podstatnú úlohu v tvorbe politiky a fungovaní ako kontrola vedenia.

Tak ako to bolo pri zavedení vidieckych samospráv aj transformácia dovtedy bezvýznamného Národného zhromaždenia sa vyvinula zo snahy obmedziť svojvôľu a chaos vytvorený Kultúrnou revolúciou. Po Maovej smrti v roku 1976 hľadali stranícky reformátori ako zmeniť parlament na zákonodarnú inštitúciu čo zaviedlo zákonné princípy vládnutia. Ako Tanner ukazuje rovnako dôležité bolo, že vyznamní vyslúžilí činitelia, ktorí ho viedli, hľadali ako zväčšením jeho moci zväčšia svoju vlastnú. V osemdesiatych rokoch, keď kongresu predsedal konzervatívny stranícky vodca, zablokoval legislatívu viac reformných straníckych vodcov; začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa politické orientácie vymenili, parlament zamedzil zákonom konzervatívnejších straníckych vodcov. Takže namiesto jednohlasného schvaľovania straníckych príkazov tak ako to bolo v minulosti, Tanner ukazuje ako parlament zdržuje, doplňuje, odkladá na neurčito a dokonca vracia návrhy zákonov vedeniu na podstatné zmeny, hoci to ešte musí otvoriť legislatívny proces. A čo viac, hlasovanie proti a neúčasť v rozsahu od 20 do 40 percent sú v posledných rokoch oveľa častejšie ako jednohlasné voľby. Parlament tiež ustanovil byrokraciu a systém výborov na podporu svojej legislatívy.

Rovnako dôležité je, že Národné zhromaždenie sa stalo skutočnou arénou pre diskusiu o dôležitých otázkach. Je to fórum pre rôzne nepokojné sociálne skupiny ako napríklad ženy a robotníci aj pre rozmanité regionálne záujmy ako napríklad zanedbané vnútorné provincie a menšinové oblasti. Je taktiež ovplyvňované rôznymi think-tankami so špecifickými politickými záujmami ako napríklad prijatie zákona o konkurze, ktoré Tanner jasne popisuje. V diskusiách o straníckej politike, obzvlášť na schôdzach Stáleho výboru parlamentu, môžu kritici posúvať hranice dovoleného a dohadovať kompromisy. Tanner trvá na tom, že postupom času sa „štandardizovala“ umiernená opozícia (8). Otvorením diskusie, rozšírením konzultácií a umožnením prístupu na rokovania pre rôzne skupiny [mimochodom, 70 najbohatších členov parlamentu je násť násobne bohatších ako ich 70ti najbohatší americkí kolegovia] sa zhromaždenie stáva stále viac zodpovedné jeho voličom. I keď nevolení [priamo] poslanci zhromaždenia viac a viac zastupujú záujmy ich voličov [či voliteľov, napríklad ozbrojené sily nominujú takmer desatinu poslancov] než vodcov v Pekingu. Tanner zdôrazňuje, že rastúca moc parlamentu nechcene viedla k decentralizácii rozhodovania, ktoré bolo do éry po Maovi koncentrované do rúk jedného alebo pár vodcov na vrchu.

Historicky, konštatuje Tanner, väčšina legislatúr sa stala vplyvnými v tvorbe politiky dlho predtým než sa stali demokratickými. Je jasné, že treba oveľa viac politických reforiem kým sa zhromaždenie môže považovať za demokratickú inštitúciu. Jeho úloha ako kontroly pre exekutívu musí byť inštitucializovaná a uzákonená; zástupcovia potrebujú byť volení a stať sa politicky zodpovednými. Napriek tomu zmeny v zhromaždení už pomohli vytvoriť aktívnejšiu politickú klímu a zmeniť politické správanie sa smerom k viac konzultačnému. Tanner presvedčivo argumentuje, že tieto reformy by sa mali byť chápané skôr v inštitucionálnom než liberalizujúcom zmysle. Inštutucionálne reformy boli vybojované skôr v bitkách medzi držiteľmi moci a záujmovými skupinami než liberalizujúcou rétorikou a úsilím zásadových intelektuálov. No aby sa parlament rovnako ako aj miestne samosprávy stali skutočne demokratickými potrebujú tiež demokratických zástancov na úplnom vrchu i spodku, čo Diskson tak dobre ukázal v jeho štúdii o Taiwane.

***

Rozvoj občianskej spoločnosti tiež môže vychovať demokraciu. Množstvo čínskych učencov písalo o či už občianskej spoločnosti alebo prvkoch čo Západ spája s občianskou spoločnosťou, ako napríklad sféra verejného života ktorého sa sama tvorí a je sebestačná s určitou autonómiou od štátu, čo existujú teraz alebo niekedy existovali v Číne (10). Dve hlavné zbierky článkov k téme – Občianska spoločnosť v Číne (1997) a Mestské oblasti v súčasnej Číne (1995) – ďalej rozoberajú tento predmet. Všeobecne väčšina autorov v oboch zväzkoch súhlasí s tým, že vďaka čínskemu pohybu ku kapitalistickému trhu a do vonkajšieho sveta prebiehajú veľké zmeny v spoločnosti, ktorá počas Mao éry bola pod dominanciou štátu. A čo viac, v reakcii na represie Maovych rokov, Teng-Jiangove vedenie zámerne uvoľnilo ich zovretie spoločenských skupín, s dôležitou výnimkou politických strán, v snahe oživiť spoločnosť. Ako sa rozširujúca verejná sféra medzi štátom a spoločnosťou otvára ľudia sa spájajú v sledovaní špecifických záujmov alebo záležitostí. Väčšina súhlasí, že verejná sféra dnes v Číne existuje; spor je v miere jej autonómie a jej politickom potenciáli.

Množstvo historikov v oboch zväzkoch zdôrazňuje, že tento vývoj verejnej sféry obnovuje trend konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, keď slabnúci štát podporoval alebo kooptoval spoločenské organizácie aby pomohli spravovať spoločnosť. Podobne rôzne nové skupiny objavujúce sa v Číne po Maovi sú sprostredkovatelia a dodávatelia služieb, ktoré štát už neposkytuje. Pomáhajú hospodárskym reformám a môžu prispieť riadnej vláde, ale nevyhnutne nenastolia otvorený demokratický proces. Sociológovia v oboch zväzkoch taktiež prízvukujú, že na rozdiel od občianskej spoločnosti na Západe alebo vo Východnej Európe počas posledných rokov sovietskej doby, vzťah čínskej spoločnosti smerom k štátu nie je druhom konfrontácie ale spolupráce. V ich úvode Občianskej spoločnosti v Číne však Timothy Brook a Bernard Frolic argumentujú, že toto nie je nevyhnutne prípad čínskej výnimočnosti. Na Západe sa občianska spoločnosť taktiež objavila sa v tesnom vzťahu so štátom a pracovala viac s ním než proti nemu (11).

Don Price, v už spomínanom Fogelovom a Zarrowovom zväzku, vytýčil začiatok „prejavov občianskej spoločnosti“ na začiatok dvadsiateho storočia (12). Napriek tomu že Liang Čchi-čchao, hlavný politický mysliteľ v tomto čase, nepoužíval termín „občianska spoločnosť“, Zarrow tvrdí, že definoval jeho ekvivalent v jeho podpore dobrovoľných politických združení, silnej tlače a rôznych inštitútov, ktoré obmedzovali štátnu moc a legitímne ovplyvňovali rozhodovanie (13). V prvých desaťročiach dvadsiateho storočia politické strany, spoločenské organizácie a intelektuálske skupiny sa množili a používali rozmanité formy politického tlaku.

Aj keď ovplyvnení Západom, tieto ranné názory a aktivity by tiež utvárané čínskym kolektivistickými hodnotami a, čo je dôležitejšie, čínskymi bezprostrednými krízami – rozdrobenie štátu po páde dynastie Čching, západný a japonský imperializmus a vznikajúce vojenské diktatúry. V dôsledku toho čínski intelektuáli, ako si všíma Zarrow, nerozmýšľali o štáte a jednotlivcovi ako prirodzene antagonistických, ale ako spolupracujúcich, aj keď rôznym spôsobom, aby chráni krajinu (14). Podobne „politické práva“ boli videné tak ako sú videné v Číne dnes, nie ako individuálne alebo skupinových nároky voči štátu, ale ako limitovaný priestor oprávnených záujmov v rámci štátu. Ale tak ako vnímaná potreba silného štátu zosilnela s rozdrobením čínskeho štátu do vojenskej diktatúry, práva občana a individuality, poznamenáva Price, mali sklon sa zmenšovať (15).

Napriek tomu, až do roku 1949, prvky občianskej spoločnosti pretrvávali dokonca pod vládou nacionalistov (1928–1949). Aj keď Kuomintang, podobne ako čínska komunistická strana, sa usiloval o úplnú kontrolu, bol neschopný to reálne dosiahnuť pretože bol zamotaný v opotrebovavácej vojne s Japonskom a komunistami. Podobne, kvôli ich geografickej vzdialenosť a slabým spojom, komunistická strana v ich revolučnej základni vo vzdialenom Yan’ane nemohla uplatniť úplnú moc nad ľuďmi, ktorý nežili v jej bezprostrednej oblasti. V dôsledku toho ani nacionalisti ani komunisti v tomto období nemali donucovací politický aparát čo by vymazať občiansku spoločnosť a politický disent. Len potom ako sa Mao a strana dostali sa k moci v roku 1949 a vedome odstavili nezávislé spoločenské organizácie, politické strany a obyčajné asociácie dosiahol štát skoro úplnú nadvládu nad spoločnosťou. No krátko po Maovej smrti, potom ako sa strana začala sťahovať z väčšiny oblastí osobného, sociálneho, kultúrneho a ekonomického života, verejná sféra sa pomaly obnovila, aj keď v menej spolitizovanej forme. Aj keď po štvrtom júni [1989] bola hocijaká skupina politickým nádychom postavená mimo zákona a potlačená, „mimovládne“ organizácie sa rozšírili v prakticky všetkých oblastiach života, okrem v politickej oblasti, dosahujúc milión takýchto združení do roku 1998 (16).

Množstvo článkov v diele editovanom Deborah Davis(ovou) a ďalšími, Mestské oblasti v súčasnej Číne, argumentujte, že je primeranejšie v ére po Maovi hovoriť skôr o rozširovaní verejného priestoru než o rozmachu občianskej spoločnosti. Viacerí definujú súčasnú éru ako „korporativizmus“ pretože pre nejakú organizovanú skupinu je nemožné existovať bez oficiálnej registrácie a s politickými ašpiráciami ktoré sa líšia od straníckych. Toto rezonuje s tvrdením ktoré Brook a Frolic robia v ich úvode do Občianskej spoločnosti v Číne, že kvôli pokračujúcemu držaniu moci leninskou štátostranou, má dnes Čína skôr „štátom vedenú občiansku spoločnosť“ než spoločnosťou vedenú občianska spoločnosť (17). Avšak rozširujúci sa verejný priestor popísaný v oboch knihách nie je nepodobný tomu vytvorenom v Číne pred rokom 1949, ktorý bol nápomocný vzniku charakteristík spájaných s občianskou spoločnosťou na Západe. Ako jeden autor, parafrázujúc súčasné oficiálnych výzvy na „socializmus s čínskymi charakteristikami“, vysvetlil, že Čína vyvíja „občiansku spoločnosť s čínskymi charakteristikami“.

Väčšina štúdií v Davisovej ako aj Brookovej a Frolicovej knihe tiež naznačuje, že strana stráca moc nad rozčleňujúcou sa spoločnosťou. [Počet jej členov sa zvyšuje.] Čínske mestá sú zobrazené v Urban Spaces ako plné obchodníkov, investorov, zákazníkov, robotníkov, študentov, umelcov, intelektuálov, cestujúcich, zabávačov a politických aktivistov, ktorí sa stretajú rozmanitými spôsobmi a v nespočetných skupinách. V niektorých oblastiach popri čínskom pobreží množstvo organizácií využilo výhodu slabnúcej štátostrany na presun do oblastí z ktorých sa štátostrana stiahla. Aj keď tieto oblasti nemôžu reprezentovať dospelú občiansku spoločnosť, miera osobnej slobody s ktorou sa mestskí obyvatelia rozprávajú súkromne, a niekedy verejne, o množstve tém je porovnateľná s tou v mestách pred rokom 1949. Ako hlavný editor, sociologička Deborah Davis(ová), poukazuje v jej úvode, tieto skupiny používajú „kritický úsudok“ na prehodnotenie legitímny rozsahu štátnej moci a vlády spôsobmi nie príliš nepodobnými tým, ktoré sa používali v prvých dekádach dvadsiateho storočia (18).

Ešte v Číne pred rokom 1949, ako teraz, sa nemohla občianska sféra plne vyvinúť kvôli pravidelnému vládnemu potláčaniu, byrokratickej korupcii a oslabenej vláde. David Strand, v jeho hĺbkovej záverečnej eseji „Historické perspektívy“ v Mestských oblastiach, vysvetľuje že vývoj občianskej spoločnosti potrebuje národnú vládu dosť silnú na to, aby implementovala zákony, ktoré pomáhajú vybudovať a udržať organizačnú nezávislosť. Občianska spoločnosť nemôže prežiť v totalitárnom prostredí, ale ani, ako on prehlasuje, nemôže rozkvitať v spoločnosti so slabou vládou. Napriek podobnosti ale Strand prízvukuje, že mestá z konca cisárstva a začiatku dvadsiateho storočia sa zjavne odlišovali od dnešných čínskych miest, pretože zvyklosti a zručnosti spájané s účasťou na politike, rozširujúce sa do narastúcich kruhov mestských obyvateľov, boli viac pozorovateľné v skoršom období.

Spolueditor Joshua Fogel v záverečnej eseji Imagining People sa pozerá na tieto udalosti z porovnávacej perspektívy. Všíma si, že jedno z ponaučení, ktoré získali čínski intelektuáli dvadsiatych rokov od Západu, Japonska v období Meidži i zlyhania ich vlastných predchodcov je to, že významné časti populácie musia byť vnesené do politického procesu usporiadaným spôsobom, aby sa zabránilo odcudzeniu ktoré by mohlo viesť k zmätku a revolúcii (19). Nepochybne tento proces nedospel pred rokom 1949 dosť ďaleko na to, aby zabránil komunistickej revolúcii. Vyzerá že nedospel dosť ďaleko na konci dvadsiaty storočie na to, aby zabránil veľkým demonštráciám takého druhu, ktorý môže byť destabilizujúci tak pre štátostranu rovnako ako pre spoločnosť.

Avšak zavedenie dedinských volieb, experimenty s lokálnymi mestskými voľbami a tolerancia množstva sociálnych združení napovedá že napriek určitým dôležitým ústupom, obzvlášť po štvrtom júni 1989, čínski vodcovia po Maovi majú taktiež určité porozumenie pre výhody politickej spoluúčasti. Atmosféra na začiatku dvadsiateho prvého storočia sa podobá na prvé desaťročia dvadsiateho storočia v tom, že početné rozmanité skupiny a občania opäť požadujú množstvo sociálnych, ekonomických a politických reforiem. Ale Čína na začiatku nového storočia sa mení vo veľmi odlišnom kontexte a je v pohybe v úplne odlišnom smere.

***

Pokiaľ sa zdá, že Čína v ére po Maovi opakovane spúšťa históriu tam kde ju opustila v roku 1949, je dôležité si pamätať, že história sa neopakuje. Čína sa mení vo veľmi inom politickom, ekonomickom, medzinárodnom a technologickom kontexte než existoval v prvej polovici dvadsiateho storočia. Kvôli národnej slabosti spôsobenej západným imperializmom a anarchiou vojenskej diktatúry, väčšina Číňanov hľadala ako vybudovať silnejší štát vo svetovom trende smerom k fašistickým a marxisticko-leninským štátom. Ale v reakcii na Maovu centralizáciu štátnej moci a politizáciu prakticky všetkých oblastí života (1949–1976) väčšina Číňanov, včítane väčšiny ich vodcov, v posledných desaťročiach dvadsiateho storočia hľadali ako zmenšiť štátnu moc a jej dosah v postkomunistickom svete ktorý sa hýbe v liberalizujúcom smere. Z toho dôvodu na rozdiel od vytvárania politickej, ekonomickej a sociálnej štruktúry nápomocnej zriadeniu silného centralizovaného štátu, éra po Maovi znižovala štátnu nadvládu nad spoločnosťou, individuálnu i ekonomickú, napriek snahám malého počtu „neomaoistov“, „neoľavičiarov“, a „neokonzervatívcov“ zvrátiť tieto trendy v deväťdesiatych rokoch.

Ešte významnejší rozdiel od predchádzajúcej éry je, že prístup k vonkajšiemu svetu nie je obmedzený na elity v Šanghaji, Pekingu a iných veľkých mestách pozdĺž pobrežia a riečnych tokov ako to bolo pred rokom 1949. S určitými obmedzeniami citlivých politických otázok ako napríklad Tibet a Taiwan, celosvetové informácie a populárna kultúra sú teraz rozširované po celej krajine prostredníctvom telefónov, faxov, počítačov a internetu. Filmy, televízia, rozhlasové vysielanie a e-mail z cudziny ako aj z čínskych miest dosiahnu prakticky každú čínsku dedinu. Šírenie celosvetovej populárnej kultúry do dosahujúce najvzdialenejšie miesta Číny nepriamo rozvracia štátostranu pretože to podporuje hodnoty, ktoré sú cudzie pre marxisticko-leninský dôraz na poslušnosť a konformitu rovnako ako hlavnému prúdu tradičnej čínskej kultúry.

Ďalšou významnou zmenou je objavujúca sa stredná trieda. História a skúsenosť ďalších krajín, vrátane postkonfuciánskych susedov Číny, ukázala, že rastúca stredná trieda s rastúcimi príjmami a vzdelanostnou úrovňou bude včas žiadať väčší vplyv na politických otázkach. Viacero štúdií v Imagining People vyzdvihuje že čínska stredná trieda v prvých dekádach sa síce objavovala, ale bola stále príliš slabá na to aby dosiahla nejaký politický vplyv sama o sebe. Aj keď dnešná čínska stredná trieda dosiaľ nie je dostatočne veľká dostatočne či nezávislá od vládneho patronátu, rastie veľmi rýchlo a stáva sa bohatá. To má potenciál aby v blízkej budúcnosti sa snažila vplývať vo svojom vlastnom záujme. Čínski východoázijskí susedia ukázali, že politický pluralizmus môže postupne vyjsť z ekonomického, sociálneho a kultúrneho pluralizmu a rastúce príjmy posunú rovnováhu síl zo štátu do spoločnosti. V čase, keď dosah štátostrany sa zmenšuje a verejný priestor sa ďalej rozširuje, rastúca a rozmanitá stredná trieda môže sa zorganizovať ako nezávislá politická sila hájaca vlastné práva a ako účinná kontrola štátostrany.

Niet pochybnosti o tom že na začiatku dvadsiateho prvého storočia čínske rozširujúce sa tržné hospodárstvo, zrýchľujúca sa politická decentralizácia, sociálny a kultúrny pluralizmus, rašiaca demokratizácia a medzinárodná otvorenosť sa javí bližšia ku jej histórii pre rokom 1949 než politická centralizácia, štátom riadená ekonomika, sociálna a kultúrna homogenizácia a medzinárodná izolácia Maovej doby, ako tu rozoberané knihy objasnili. Napriek tomu zatiaľ čo Čína znovu spustila svoju históriu a vzkriesila reformy a metódy použité v prvej polovici dvadsiateho storočia, pohybuje sa v nových a nepredvídateľných smeroch. Zatiaľ čo tu rozoberané knihy nám určite pomáhajú rozumieť súčasným čínskym udalostiam, nemôžu byť používané ako návod na predpovedanie ďalšej etapy v tomto zložitom vždy prekvapujúcom dejinnom vývoji krajiny.

Merle Goldman(ová), profesorka čínskej histórie na Bostonskej univerzite a spolupracovníčka Fairbankovho centra na Harvardskej univerzite.

Poznámky M.G.
Chcela by som poďakovať Paulovi A. Cohenovi za jeho rady pre tento článok. Pre diskusiu o období pred rokom 1989 viď Cohen “The Post-Mao Reforms in Historical Perspective” Journal of Asian Studies 47, no. 3 (August 1988): 518–40.

Publikované v The American Historical Review Vol. 105, Issue 1., 2000
Preklad a poznámky: Tibor Blažko
http://www.exil.sk/site/cina.php/2010/12/12/opakovany_start_cinskej_historie_i

8 Tanner, Politics of Lawmaking, chap. 10.

9 See discussions of Mary Rankin, William Rowe, Frederic Wakeman, and Philip Huang in Modern China 19, no. 2 (1993).

10 Brook and Frolic, Civil Society in China, 12.

11 Don C. Price, “From Civil Society to Party Government: Models of the Citizen’s Role in the Late Qing,” in Fogel and Zarrow, Imagining the People, 29.

12 Peter G. Zarrow, “Introduction: Citizenship in China and the West,” in Imagining the People, 232.

13 Fogel and Zarrow, Imagining the People, 13.

14 Price, “From Civil Society to Party Government,” 29.

15 Anthony Saich, “Changing State-Society Relations in China: Some Inference from the NGO Sector,” unpublished manuscript.

16 Brook and Frolic, Civil Society in China, 11.

17 Davis, Urban Spaces in Contemporary China, 8.

18 Joshua A. Fogel, “The People, a Citizenry, Modern China,” in Imagining the People, 280.

19 As, for example, Murata Yujirō, “Dynasty, State, and Society: The Case of Modern China,” in Fogel and Zarrow, Imagining the People.

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy