Civis Sinicus Sum

Jonas Parello-Plesner: Civis Sinicus Sum: China’s Great Power Burdens in Libya

Mocnosti sú občas formované udalosťami takisto, ak nie viac, ako skvelou stratégiou. V roku 1898 Spojené štáty – v tom čase izolacionistická a antikoloniálna mocnosť – vstúpili na svetovú scénu potom, ako Španielsko údajne potopilo ich loď Maine v havanskom prístave.

Obchodné dobrodružstvá Východoindickej spoločnosti prinútili britský štát zasiahnuť v Číne, vyvolajúc Ópiové vojny, zatiaľ čo v roku 1850 britský minister zahraničia lord Palmerston vyslal britské vojnové loďstvo do Egejského mora za účelom ochrany britského občana Dona Pacifica a vymáhania jeho strateného majetku. Všetko to boli definujúce historické chvíle, i keď ako také boli identifikované až z dnešnej perspektívy. Ukazujú, že v prípade rastúcej mocnosti čím väčšie ekonomické záujmy a viac príslušníkov zaangažovaných v cudzej krajine, tým je viac pravdepodobné, že sa bude cítiť nútená konať, ak by udalosti ohrozovať jedno alebo druhé.

Líbya by mohla byť takýto definujúci moment pre Čínu. Člen bezpečnostnej rady s právom veta sa tento víkend [25. februára 2011] pripojil ku medzinárodnému spoločenstvu pri hlasovaní za rezolúciu OSN [1970/2011], ktorá zahrňuje zákaz cestovania a zmrazenie účtov Muammara Kaddáfího a jeho rodiny, a postúpenie situácie na Medzinárodný trestný súd (ICC). Takéto správanie je pre Čínu nové a neobvyklé. Vplyv na čínsku pozíciu v odkaze na ICC mohla mať širšia požiadavka Spojených národov, okrem Západu aj štátov Afriky a Blízkeho východu. Taktiež bola silná a jednomyseľná podpora pre vyhodenie Líbye z Výboru pre ľudské práva.

No nedávne udalosti v Líbyi donútili Čínu opustiť svoj obľúbený princíp nevmiešavania sa, najnaliehavejšie nútiac ju zahájiť svoju historicky najväčšiu záchrannú misiu čínskych občanov. [V čase písania tohto článku] bolo zachraňovaných asi 32 000 čínskych občanov v Líbyi, väčšinou už mimo krajiny. [Iné čísla hovoria až o 36 tisícoch, z nich zhruba tretina bola evakuovaná v dobe prijatia rezolúcie 1970/2011, celá evakuácia bola ukončená v čase publikovania tohto článku 3. marca 2011.] Do záchrannej akcie sa zapojila čínska fregata, ktorá sa zúčastňovala na protipirátskych operáciách v Adenskom zálive. Taktiež boli vyslané štyri čínske armádne dopravné lietadlá. Keď tieto lietadlá odštartovali zo Sin-ťiangu vyznačilo to nové smerovanie Číny ako mocnosti, symbolizujúc uvedomenie si Pekingu, že uznávanie národnej zvrchovanosti niekedy musí byť obmedzené pragmatickými riešeniami pálčivých problémov.

To je v úplnom kontraste s rokom 2007, keď Čína vetovala rezolúciu OSN kritizujúcu Mjanmarsko. Vtedy čínsky veľvyslanec zmietol záležitosť pod koberec prehlasujúce, že „žiadna krajina nie je dokonalá“. Čína tiež bežne blokuje medzinárodné kroky proti iným neústupčivým vládam ako napríklad tie v Zimbabwe a Severnej Kórei.

Teraz v prípade Líbye sa zdá, že Čína podporuje doktrínu „povinnosti chrániť“ – doktrínu, ktorej sa Peking tradične obával, že môže byť použitá proti nemu čo sa týka jeho vlastných spormi sužovaných provincií. Samozrejme Čína neopustila všetky svoje doterajšie limity. Peking sa zdráhal pozastaviť členstvo Líbye vo Výbore pre ľudské práva Spojených národov a trval na tom, že jeho konanie nepredstavovalo precedens. Taktiež zdržuje zriadenie bezletovej zóny pod Líbyou, možnosť teraz diskutovanú USA a ich partneri mimo Organizácie Spojených národov. [17. 3. 2011 bola rezolúcia 1973/2011 BR OSN schválená, napriek „vážnym výhradám“ sa Čína zdržala „vzhľadom na požiadavky arabských a afrických krajín“.]

Zo začiatku Čína pozerala na revolúcie na Strednom východe opatrne. Tunis s autoritárskym režimom a relatívne vysokým rastom sa podobal sa miniatúrnu Čínu. Čínski predstavitelia skúšali nechať udalosti ubehnúť nepozorovane za účelom zabrániť diskusiám o hodnote Pekinského konsenzu za hranicami a – ešte horšie – doma.

Pri Egypte bolo oficiálne čínske tlačové pokrytie nasmerované hlavne k snahám dostať čínskych štátnych príslušníkov mimo krajiny. Ich počet – okolo 1 800 – bol ďaleko menší než v Líbyi, ale tamojšie čínske záchranné akcie zahrňovali evakuáciu okolo 300 Taiwančanov, dávajúc Pekingu dokonalú príležitosť k pozitívnym piruetám v čínskej tlači. Toto tiež poslúžilo na odvrátenie čínskeho novinárskeho pokrytia mimo citlivých otázok demokracie a sociálnych zmien.

Snahou Pekingu bolo pokračovať v predvádzaní podobnej žurnalistickej línie v Líbyi, ale Kaddáfího násilný zápas o udržanie si moci to urobil nemožným. Uvrhnutím krajiny do zmätku líbyjský vodca urobil usporiadanú evakuáciu čínskych občanov ťažšou. Pritom Kaddáfí narušil čínsky najsvätejší princíp: stabilitu. Niektoré štáty uskutočňujú záchranná akcie bez úplného súhlasu líbyjských úradov jednoducho preto, že tam nie je nikto koho by sa dalo požiadať alebo nikto schopný odpovedať s právomocou. Aj keď nehlásila žiadne podobné operácie, Čína pravdepodobne čelila podobným ťažkostiam pri uskutočňovaní svojich vlastných evakuácií, pridajúc na novote súčasnej misie pre Peking ďalšou redukciou jeho dodržiavania tradičných princípov nazasahovania a suverenity.

Čo vysvetľuje čínsku zmenu kurzu pre Líbyu? Peking blokujúc akciu na pôde Spojených národov počas problémov s odsunom svojich príslušníkov z chaotickej situácie by zažíval ťažké časy predstavujúc svoju politiku pred domácim obecenstvom ako úspech. Úlohu taktiež hrá čínska túžba zlepšiť svoju medzinárodnú váženosť. Líbyjská situácia prichádza v čase pre Čínu vhodnom na to, aby sa pokúsila zmeniť obraz, ktorý získala v Ázii počas roka 2010, svojho annus horribilus. Čína bola veľkú časť minulého roka v regióne zobrazená – právom či neprávom – ako príliš agresívny zlý sused.

Potreba chrániť svoje ekonomické záujmy a štátnych príslušníkov za hranicami takto dávajú čínskej zahraničnej politike nový smer. Tendencie ako tieto vytiahnu Čínu ďalej do sveta a otestujú jej princípy, práve tak ako rozširujúce sa záujmy zmenili správanie sa Británie a Spojených štátov v predošlých stáročiach. V roku 1850 lord Palmerston porovnal britského občana k občanovi starovekého Ríma, ktorý mohol hrdo uplatňovať jeho práva hlásaním „Civis Romanus sum“ – „Ja som rímsky občan“. Podľa lorda Palmerstona „britský občan, nech sa nachádza v akejkoľvek krajine, si môže byť istý, že bdelý pohľad a silná ruka Anglicka ho bude chrániť pred nespravodlivosťou a zlom“.

Čínski občania začínajú cítiť tú istú potrebu ochrany všade na svete, nútiac Peking vziať si na seba jedno z mnohých bremien veľmocenského štatútu. Tento krát je to bremeno, ktoré sa perfektne zhoduje so záujmami Západu.

Jonas Parello-Plesner http://ecfr.eu/content/profile/C54 je Senior Policy Fellow Európskej rady pre zahraničné vzťahy. Pracoval ako poradca dánskej vlády pre ázijské záležitosti.

Pôvodná verzia tohto článku http://www.worldpoliticsreview.com/articles/8072/civis-sinicus-sum-chinas-great-power-burdens-in-libya bola uverejnené vo World Political Review, článok nesmie byť ďalej publikovaný bez ich povolenia.
Na stránke http://about.worldpoliticsreview.com/main môžete získať prístup na World Political Review na mesiac zadarmo.

Preklad a poznámky: Tibor Blažko

P. S. k téme http://blogs.wsj.com/chinarealtime/2012/02/10/chinas-new-challenge-protecting-its-citizens-abroad/
http://chinadigitaltimes.net/2013/05/u-n-peacekeeping-and-the-evolution-of-chinese-diplomacy
Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy