Moje „priznanie viny“ II.

Fang Lizhi: My “confession”

Ráno desiateho decembra, s kuframi zbalenými na odchod, sme čakali na pokyny. A čakali… a čakali. Do večera. Nič.

Až o deň neskôr sme sa dozvedeli, čo sa stalo. Čínsky minister zahraničných vecí Qian Qichen [Čchian Čchičchen], usporiadal večer deviateho decembra uvítací banket pre Scowcrofta. V tom čase sankcie USA proti Číne, zahrňujúce pozastavenie ekonomickej pomoci a zákaz návštev vysokých amerických predstaviteľov, boli stále v platnosti. Z týchto dôvodov Scowcroft dúfal, že banket bude diskrétny, bez pozornosti médií a akýchkoľvek fotografov. Ak by bol zverejnený, bol by mal mnoho čo vysvetľovať keď sa dostane späť do Ameriky. Jeho hostitelia súhlasili: média budú mať umožnené fotografovať iba pred banketom, banket samotný bude za zatvorenými dverami, mimo pozornosti tlače.

Večierok prebiehal podľa plánu, víno tieklo, nasledovali prípitky a všetko pokračovalo hladko. No keď prišiel rad na Scowcrofta, aby poďakoval svojim hostiteľom, zrazu, ako blesk z čistého neba, vtrhol do banketovej siene zástup reportérov, blesky blýskali a kamery mierili na Scowcrofta. Ich zrejmý cieľ bol nahrať Scowcroftove slová ako dôkaz, že americko-čínske vzťahy sa vrátili do normálu. Niečo také sa nemohlo stať bez oficiálneho zinscenovania.

Scowcroft neskôr napísal, že táto pasca ho postavila do krajne nepríjemnej pozície. Mal na výber z dvoch možností: 1. zastaviť prípitok, otočiť sa a vrátiť sa domov s prázdnymi rukami alebo 2. pokračovať s prípitkom vediac, že ďalší deň bude v hlavných amerických správach pravdepodobne čítať „Scowcroft pripíjal mäsiarom Tchien-an-menu“. Po rýchlom zhodnotení pre a proti zaťal zuby a vyberal si druhú možnosť. Stavil na to, že jeho misia do Pekingu by mohla priniesť významný pokrok a ten by mohol vyvážiť všetky mediálne správy o jeho prípitku.

Samotný prípitok, inak celkom dlhý, sa iba raz zmienil o Tchien-an-menských udalostiach a vôbec nespomenul tanky. Končil slovami: „Smiem navrhnúť prípitok na počesť Čínskej ľudovej republiky, zdravia prezidenta Yanga [Shangkuna, Jang Šang-kchun], veľkého čínskeho ľudu a americko-čínskeho priateľstva?“ Týmto Scowcroft určite dal svojim hostiteľom dosť „tváre“ – oveľa viac ako môj zdržanlivý „referát“.

Ďalší deň (čiže deň ktorý sme ja a moja manželka strávili „čakajúc na pokyny“), bol Scowcroft zaneprázdnený uskutočňovaním úradných hovorov so všetkými generalitami z Pekingu: ministrom zahraničia Qianom Qichenom, premiérom Li Pchengom, generálnym tajomníkom Ťiang Ce-minom a nakoniec Teng Siao-pchingom. Až teraz Teng vyložil karty, aby ukázal o mu čo ide pri vyjednávaní o Fangovi. Jadrom problému boli peniaze. Výmenou za Fangove prepustenie Teng nechcel iba kus papiera od Fanga, ale tri veci od Spojených štátov: ukončenie ekonomických sankcií, obnovenie pôžičiek a pozvanie Ťiang Ce-mina na návštevu USA.

Scowcroft odpovedal, že USA nemôžu vidieť problém Fang Lizhi ako prvok vyjednávania na rovnakej úrovni ako uvoľnenie ekonomických sankcií. Takýto prístup by Washington nikdy neprijal. Vyriešenie problému Fang by určite bolo nápomocné v otázke sankcií, ale „zlúčenie“ neprichádza do úvahy. Žiadne „súhrnné riešenie“ neexistuje.

Teng Siao-pching a jeho ľudia sa následne držali štandardného pracovného postupu v tomto najstaršom obchode: žiadne výkupné, žiadne prepustenie.

Keďže nebolo o čom rokovať, rozhovory skončili. Tengova kľúčová podmienka (výkupné) nebola splnená. Nemohlo byť jasnejšie, že otázka priznania, ktoré pôvodne bola ohlásené ako jedna z Tengovych podmienok, bola iba predstieraná.

V júni 1990 japonská vláda prisľúbila obnovenie úverových programov pre Čínu za podmienky, že problém Fang Lizhi bude vyriešený. Teng „rýchlo konal“ (slová Jamesa Lilleyho) a po iba desiatich dňoch, od šestnásteho do dvadsiateho piateho júna, sme mohli opustiť ambasádu a odísť z Číny. Žiadne priznanie nebolo potrebné. To znova ukázalo princíp, že „akonáhle je základný problém vyriešený neexistencia priznania vôbec neprekáža“. (No zatiaľ čo Teng ma nežiadal čokoľvek napísať, Bob Silvers z New York Review tak urobil. Chcel moje názory z ambasády a ja som pre tieto stránky spísal stať s názvom „Čínska strata pamäte“, ktorý som dokončil dvadsiateho piateho júna, len pár hodín pred odchodom.)

V priebehu roka, ktorý som strávil na ambasáde mi priatelia z katedry fyziky na univerzite v Ríme napísali o inej kultúre priznaní, ktorú dobre poznali: kultúre poslušnosti v stredovekej rímskokatolíckej cirkvi. V tej dobe, keď ľudia taktiež žili v obave z autoritatívnej moci, bolo prijateľné napísať veci ako „priznávam moju vinu“ alebo „prosím o milosť veľkého, zasväteného, veľkorysého [kohosi]“ – pretože Boh by odpustil nepravdy napísané za takých okolností.

Dokonca veľký fyzik Galileo sa znížil k takémuto jazyku, keď oslovoval potentátov obratmi ako „ja, Galileo, … kľačiac pred vami, najvýznamnejšími a najctihodnejšími kardinálmi“. Niektorí z mojich talianskych priateľov, cítiac sa nadmieru nervózni, mi na moju podporu skutočne poslali návrhy spovedného jazyka, ktorí si mysleli, že by som mohol použiť, aby som sa dostal z mojej kritickej situácie. Celkovo som dostal tri kompletné na okamžité použitie pripravené návrhy priznaní. No mám podozrenie, že tieto návrhy neboli pôvodné diela, pravdepodobne boli skopírované zo stredovekých „príručiek na priznanie sa“.

Možno raz v budúcnosti by niekto mohol vytvoriť „príručku na priznanie sa“ z komunistickej Číny. Teng Siao-pchingova „záruka predsedovi Maovi nikdy nezmeniť kurz“ by mohla byť úvodným bodom.

Prvý krát publikované The New York Review of Books.

Slovenský preklad: Tibor Blažko

Fang Lizhi je čínsky astrofyzik. Z Komunistickej strany bol vylúčený už pred rokom 1989. Po odchode z Číny pôsobil v USA. Knihu Stvorenie sveta napísal spolu s manželkou Li Shuxian (čínske manželky si nechávajú priezvisko, v tomto prípade Li).

Prekladateľom pôvodného čínskeho textu do angličtiny je profesor Perry Link. Ten je známy ako jeden z prekladateľov Tchien-an-menských dokumentov, (uniknutých záznamov najvyššieho čínskeho vedenia, ktorých autenticita je však sporná; každopádne zaujímavé čítanie – aj keď ich beriete iba ako historickú drámu). Za svoje aktivity je na území Číny nežiadúcou osobou.

Text, s pôvodným názvom Kissinger, Teng Siao-pching a kultúra “priznania sa” KSČ, bol po preklade v spolupráci autora, prekladateľa a editora upravovaný. Slovenský preklad vychádza z finálnej (anglickej) verzie.

http://www.exil.sk/site/cina.php/2011/06/30/moje_priznanie_viny_i

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy