Finančná zbraň

Čínsky stranícky denník zverejnil komentár vyzývajúci na ekonomické potrestanie USA za plánovaný predaj zbraní pre Taiwan.

Obsahuje formulácie ako „teraz je čas pre Čínu aby použila svoju ,finančnú zbraň’ aby uštedrila USA lekciu“ kedže „niektorí členovia amerického kongresu majú pohŕdavý vzťah k podstatným záujmom Číny“ čo vždy bude mať nepriaznivý vplyv na čínsko-americké vzťahy „ak ich [členov kongresu] Čína neudrie až kým pocítia bolesť“.

Autor sa zjavne nevie rozhodnúť či predaj zbraní „môže iba vytvoriť viac pracovných miest v USA, no nemôže zlepšiť taiwanskú vojenskú silu tak, aby súťažila s Čínou“ alebo „Čína nemá inú možnosť než použiť americké dlhopisy ako zbraň, aby sa ubránila keď čelí hrozbe straty svojej suverenity“.

Článok v tomto denníku nebýva v rozpore so štátostraníckou líniou. Aj keď môže byť otázne či jeho názor zdieľajú všetky stranícke frakcie.

Napriek tomu si myslím, že k radikálnej zmene nepríde. Domnievam sa, že súčasné vedenie sa skôr bude snažiť ukončiť svoje druhé a posledné štvorročné obdobie „harmonicky“ a ďalší rok odovzdať moc svojim nasledovníkom.

Vďaka dlhodobému obchodnému prebytku (iba s krátkymi prerušeniami) má Čína najviac devízových rezerv na svete. Samozrejme porovnávané v celkovej hodnote, nie v prepočte na obyvateľa (tu je do porovnania započítané aj zlato).

Aj keď pre Čínu je najvýznamnejší obchodný partner EU, väčšina jej rezerv je v dolároch.

Americký dovoz z Číny je na úrovni 2,5% HDP USA a tvorí asi 15% z ich celkového dovozu.

Čína dnes, zatiaľ podobne ako Japonsko, vlastní vyše šesť percent amerického dlhu (a zároveň asi štvrtinu toho, čo z neho vlastní zahraničie), takže stabilita dolára je v jej vlastnom záujme. Napokon tej sa týkali aj čínske prehlásenia pred nedávnym, vyše sedemdesiatym, navýšením amerického dlhového stropu.

Prirodzene snaží sa svoje portfólio diverzifikovať. Okrem investícií do eurozóny aj priamymi investíciami do fondov, podnikov či surovín. No jej prvé pokusy so zahraničnými fondami utrpeli miliardové straty v desiatkach percent celkovej investície.

Všeobecne sa očakáva, že Čína by mala postupne znížiť závislosť od exportu výraznejšou domácou spotrebou. (Pre vašu informáciu Nemecko má väčší podiel exportu na HDP ako Čína.)

Pritom export netvorí gro čínskeho ekonomického rastu. V tomto bode viac závisí na investíciách, a to aj na tých štátnych (to nie sú iba investície centrálnej vlády).
V krízovom roku 2009 si zakúpila udržanie rastu HDP a zamestnanosti masívnymi investíciami najmä do infraštruktúry (viď aj graf s rastom pôžičiek a druhý graf s poklesom podielu investícií do výroby a rastom podielu do infraštruktúry ešte pred začiatkom krízy).
Stimul bol zhruba v rovnakej absolútnej výške ako americké „kvantitatívne uvoľnovanie číslo 1“ vo vtedy asi štvornásobne menšej ekonomike a viac ako rast čínskeho HDP v tom roku.

(Mimochodom v roku 2009 medziročne vzrástli celkové výdavky centrálnej vlády a provincií na vnútornú stabilitu o 47,5% na hodnotu blízku armádnemu rozpočtu.)

Niekedy to vyzeralo, že sa stavia narýchlo a čokoľvek, bez predchádzajúceho zhodnotenia ekologických dopadov. Veď HDP zvyšuje aj vybudovanie novej priehrady hneď vedľa staršej už čiastočne zanesenej.

Obrovské investície s dlhou návratnosťou prúdili aj do rýchlovlakov. Navyše po spomalení maximálnych rýchlostí, oficiálne maskovanom ako ekologické zníženie spotreby energie, dnes prichádza fáza prehodnocovania výšky drahého cestovného. (Tento mesiac bolo ohlásené ďalšie spomalenie kvôli čakaniu na výsledky nových bezpečnostných previerok vyvolaných nedávnym nešťastím a stiahnutie 54 vlakov z nedávno otvorenej trasy Šanghaj-Peking z bezpečnostných dôvodov.)

Veľkí investori boli už aj predtým zadĺžené provincie, ktorých dlh prudko vzrástol. Aj keď oficiálne čísla nie sú k dispozícii, podľa niektorých odhadov by sa na jeho vyrovnanie teoreticky mohla použiť väčšina čínskych devízových rezerv.

Preto sa dnes v Číne uvažuje o ďalšom oddlžovaní, aby v prípade problémov so splácaním nezačali padať banky aj tam.

Ak si europesimisti myslia, že u nás príde k rozpadu z dôvodu zadĺženia európskych štátov a veľkých rozdielov medzi nimi, mohli by sa časom s pravdepodobným postupným poklesom rastu čínskeho HDP objaviť aj juanpesimisti:

Pomer HDP na obyvateľa eurozóny
prvé Luxembursko 109 : posledné Estónsko 15 = asi 7 : 1,
prípadne druhé Holandsko 47 : Estónsko 15 = asi 3 : 1.

(Ak by sa porovnávalo aj s korekciou na miestne ceny tak to vyjde asi 4,5 a 2x)

Pomer HDP na obyvateľa Čínskych regiónov
Hong-kong 32 : Kuej-čou 2 = 16 : 1
(vynechajúc Macao) Šanghaj 11 : Kuej-čou 2 = 5,5 : 1.
(Podľa trendu rastu HDP v jednotlivých oblastiach Číny sa nezdá, že by sa regionálne rozdiely rýchlo zmenšovali.)

Na porovnie ešte to isté pre americké štáty
District of Columbia 175 : Missisippi 33 = asi 5 : 1,
Delaware 70 : Missisippi 33 = asi 2 : 1.

Ak bol v roku 2010 dlh štátov EU 80% HDP (rozpočtu EU sa celkom
darí), dlh Číny a jej provincií sa tomu dosť podobá.
Napodiv keď spočítam dlh USA (nižší z odhadov) a ich štátov dostávam podobné číslo.

Pravda, pre úplný obraz by sme museli vedieť aj pomery štátnych príjmov k HDP (3% HDP môže znamenať napríklad 20% príjmov štátu) a ich trendy. V trendoch výberu daní má vďaka silnému hospodárskemu rastu Čína výhodu.

Napriek tomu hlavné ratingové agentúry Západu stále silne veria.
Zľahka iný názor má čínsky Dagong, ktorý zas bezvýhradne verí napríklad čínskym rýchlovlakom.

Na rozdiel od nich katastrofisti očakávajú prudké zmeny. Okrem rozpadu EU a USA je ich obľúbenou témou aj to, keď už im to nevyšlo s Japonskom, ako si všetko kúpi Čína.

Popri tom, že podľa nich už vlastní väčšinu amerického dlhu (je spomínaných šesť-osem percent väčšina?) je v poslednom čase populárne hlásať aj ako „Čína využije obrovskú ekonomickú silu a bude preberať časti USA pod svoju správu, kde bude budovať svoje enklávy, ktoré americká vláda nazýva Zóny voľného obchodu.

Pilotný projekt z Idaha by mal vyzerať ako „sebestačné mesto s množstvom domov pre čínskych pracovníkov“.

Ak sa na to pozrieme bližšie uvidíme, že samostatné mesto v USA vlastnené zahraničnou vládou je nezmysel.
Podobne neide o zóny voľného obchodu, ale zahraničné obchodné zóny čiže s úplne iným statusom, ktoré existujú v USA už desaťročia. Zamestnancami sú Američania.

V našom prípade ide o projekt firmy Hoku sídliacej v USA, ktorá plánuje 100% výroby exportovať na čínsky trh. Požívajúc aj nemeckú technológiu.
No firme po krokoch v čase začínajúcej sa krízy došli zdroje. Ako investora našla čínsku (štátnu) firmu, ktorá sa koncom roka 2009 stala väčšinovým vlastníkom a zároveň odberateľom.

Celé to zapadá do väčšej akcie, takzvaného Projektu 60, ktorým sa vláda v Idahu snaží zlepšiť miestne hospodárske prostredie aj pomocou zahraničných investícií. A ešte to zvýši obchodný prebytok Idaha s Čínou.

Skrátka globalizácia ako vyšitá. Mne to zatiaľ finančnú zbraň nepripomína.

Autor Tibor Blažko hodnotí tento článok ratingom naivný s negatívnym výhľadom.

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy