Aká je finančná reforma v Číne? I.

Michael Pettis: What is financial reform in China?

Jarný útok premiéra Wena na čínsky bankový systém obrátil pozornosť na to, čo už bolo súčasťou veľmi zaujímavej debaty o čínskych bankách a čínskom finančnom systéme. Rastie pocit, že čínsky bankový systém je výrazne zdeformovaný a potrebuje reformu.

Ale prečo by Čína mala reformovať svoje bankovníctvo? Nebol finančný systém kľúčovým prvkom čínskeho hospodárskeho úspechu v posledných troch desaťročiach? A čo je rovnako dôležité: čo to znamená finančná reforma – aké zmeny bude potrebné vykonať aby došlo ku skutočnej reforme?

Pred tým ako sa dostaneme k týmto otázkam si treba ozrejmiť, že neexistuje žiadny významný rozdiel medzi čínskym bankovým a finančným systémom. Komerčné banky dominujú finančnému systému krajiny a do značnej miery určujú ceny aj v neformálnom bankovom systéme a v nebankových finančných inštitúciách. Zdá sa tiež úplne jasné, že veľká časť finančných prostriedkov v rámci tejto nejasnej veci zvanej neformálny bankový sektor pochádza z komerčných bánk. Napríklad sa zdá sa, že štátne podniky sa stále viac podieľajú na finančných aktivitách, ale pravdepodobne do značnej miery tak robia vo forme „arbitráže“ medzi sadzbami za ktoré môžu získať financie od bánk a sadzieb za ktoré sú schopné požičiavať.

Takže čínsky finančný systém sú z veľkej časti ich komerčné banky a kľúčovou charakteristikou bankového systému je to, čo by sme mohlo nazvať finančnou represiou [obmedzením]. Čo je to finančne obmedzovaný systém a prečo na tom záleží? V nedávnom článku („Obnovenie finančnej represie“, Finance & Development, jún 2011) Carmen M. Reinhart[ová], Jacob Kirkegaard F. a M. Belen Sbrancia[ová] opísali finančne obmedzovaný systém takto:

Finančná represia nastane, keď vlády implementujú politiku určenú na usmernenie finančných prostriedkov, ktoré by v liberalizovanom trhovom prostredí išli inam, pre seba. Politika zahŕňa riadené úverovanie vlády zabratím domácich účastníkov (ako sú dôchodkové fondy alebo domáce banky), explicitné alebo implicitné obmedzovanie úrokových sadzieb, regulácia cezhraničného pohybu kapitálu a (obvykle) tesnejšie väzby medzi vládou a bankami, a to buď priamo v rámci verejného vlastníctva niektorých bánk alebo prostredníctvom silného „morálneho presviedčania“.

Finančná represia je tiež niekedy spojená s relatívne vysokými požiadavkami na rezervy (alebo likviditu), daňami z prevodu cenných papierov, zákazom nákupov zlata alebo investovaním významného množstva vládneho dlhu, ktorý je neobchodovateľný. V diskusii o súčasnej politike spadajú otázky finančnej represie pod široký dáždnik „makroprudentálnej regulácie“, ktorá sa týka vládneho úsilia o zabezpečenie zdravia celého finančného systému.

Ako z vyššie uvedenej pasáže vyplýva, väčšina úspor vo finančne obmedzovaných krajinách, rovnako ako vo väčšine krajín, ktoré nasledovali ázijský rozvojový model, sú vo forme bankových vkladov. Banky navyše sú riadené politiku tvoriacimi elitami a určujú zameranie úverov, socializujú riziká a stanovujú úrokové sadzby. Finančná represia je spôsob popisu systému v ktorom sa miera návratnosti a zameranie investícií domácich úspor nie sú určované trhovými podmienkami a individuálnymi preferenciami, ale sú silne ovládané a riadené finančnými alebo politickými orgánmi. V extrémne je finančný systém často len málo viac ako fiškálnym agentom vlády.

Ak centrálna banka – alebo ľubovoľná iná inštitúcia so zodpovedajúcou zodpovednosťou – stanoví príliš vysokú úroveň sadzieb ktoré domáci sporitelia zarobia za svoje úspory, je to efektívny presun zdrojov z dlžníkov na vkladateľov. Ak je sadzba určí príliš nízka tak to samozrejme urobí presný opak. Vo väčšine krajín, ktoré vytvárajú podmienky pre finančné represie – napríklad krajiny, ktoré v zásade sledovali ázijský alebo japonský model rozvoja – boli úrokové sadzby stanovené veľmi nízko.

Ako som už mnohokrát diskutoval vo svojom bulletine je to veľmi jasne prípad Číny. Normálne za týchto okolností by sme očakávali, že tí čo v systéme strácajú, čiže vkladatelia, upustia od uloženia svojich úspor v miestnych bankách, ale pre nich je to veľmi ťažké, aby tak urobili. Zvyčajne existujú významné obmedzenia ich schopnosti vyviezť kapitál z krajiny a existuje len málo miestnych investičných alternatív, ktoré poskytujú podobnú úroveň bezpečnosti a likvidity.

Vkladatelia platia účet

Inými slovami vkladatelia majú málo iných možností než prijať veľmi nízke sadzby na vklady svojich úspor, ktoré sú potom prevedené prostredníctvom bankového systému dlžníkom, ktorí ťažia z týchto veľmi nízkych sadzieb. Veľmi nízke pôžičkové a depozitné sadzby vytvárajú silný mechanizmus pre použitie úspor domácností na podporu rastu silným dotovaním nákladov na kapitál.

Tí, ktorí v podmienkach finančnej represie strácajú, sú čistí vkladatelia, čo bývajú z veľkej časti domácnosti. Tí, ktorí vyhrávajú, sú čistí dlžníci a vo väčšine krajín, v ktorých je finančná represia významným nástrojom politiky, to bývajú miestne a centrálnej vlády, investori do infraštruktúry, spoločnosti a výrobcovia, a stavebníctvo. Finančná represia prevádza bohatstvo od prvých k druhým.

Ale ako sa ukazuje v prípade Číny skutočnosť, že čistí vkladatelia „strácajú“ nie je nevyhnutne dôvodom na znepokojenie. Ak je objem rastu vytváranom v systéme tak vysoký, že domácnosti stále zažívajú rýchly nárast ich príjmov, hoci ich podiel na HDP klesá, potom nie je dôvod na kritiku systému – a v skutočnosti až do nedávnej doby takmer všetci analytici zameraní Čínu charakterizovali čínsky bankový systém ako dobre organizovaný a rozhodujúci zdroj hospodárskeho úspechu Číny.

Ale napriek tomu bola v bankovom systéme závažná chyba a povedal by som, že táto chyba bola v centre nerovnováh, ktoré nakoniec donútia Čínu k náročnému vyvažovaniu. Ak chcete zistiť prečo, myslím si že má zmysel najprv pochopiť za akých podmienok systém prináša pridanú hodnotu. K tomu je vhodné sa vrátiť k práci ukrajinsko-amerického ekonóma Alexandra Gershenkrona (1904-1978).

Gershenkron v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia navrhol pojem „zaostalosti“ a argumentoval, že čím viac zaostalá ekonomika bola v niektorom okamihu – s relatívne nízkymi výrobnými kapacitami a infraštruktúrou, a možno vyššej úrovni sociálneho kapitálu – tým vyšší rast by mohol byť generovaný v rámci podmienok v ktorých by bola spotreba obmedzená v prospech investícií a vynútenej vysokej miery úspor (viď napríklad Ekonomická zaostalosť v historickej perspektíve, Cambridge, 1962, Belknap Press). Tvrdil, že z dôvodu zlyhania v súkromnom finančnom sektore rozpoznať investície s pozitívnymi externalitami, by mohla byť, a mala by byť, väčšia závislosť na štátom riadených bankách aby alokovali kapitál.

V recenzii z roku 2003 ekonóm Albert Fishlow z Columbia University veľmi užitočne objasnil Gershenkronovu pozíciu („Recenzia Ekonomickej zaostalosti v historickej perspektíve“, 13. február 2003, EH.net):

1. Relatívna zaostalosť vytvára napätie medzi prísľubom hospodárskeho rozvoja, ako bol dosiahnutý inde, a kontinuity stagnácie. Takéto napätie získava politickú podobu a motivuje inštitucionálne inovácie, ktorých produkt sa stáva vhodnou náhradou za neprítomné predpoklady pre rast.

2. Čím vyšší stupeň zaostalosti, tým je v trhovej ekonomike potrebných viac ďalších intervencií pre usmernenie kapitálu a podnikateľského vedenia na novovznikajúce priemyselné sektory. Aj viac nátlakové a komplexné boli opatrenia potrebné na zníženie domácej spotreby a umožňujú národné úspory.

3. Čím zaostalejšia ekonomika, tým viac bol pravdepodobný rad ďalších charakteristík: väčší dôraz na domácu výrobu priemyselných než spotrebných tovarov; väčšie použitie metód náročných na kapitál než náročných na pracovnú silu; vznik väčších celkov rozsahu výroby, a to ako na úrovni firmy ako aj na úrovni jednotlivej továrne; a väčšia závislosť na vypožičaných, pokročilých technológiách než na použití na domácich techník.

4. Čím zaostalejšia krajina, tým bolo menej pravdepodobné, že poľnohospodársky sektor poskytoval rastúci trh pre priemysel a rozmach priemyslu bol viac závislý na rastúcej produktivite a predajoch v rámci priemyslu. Takýto nevyvážený rast bol často umožnený vďaka účasti štátu.

Toto samozrejme v mnohom zodpovedá čínskemu modelu rastu, aj modelom radu ďalších krajín, ktoré zažili rastové „zázraky“ v 20. storočí. V skutočnosti krajiny, ktoré prešli procesom popísaným Gershenkronom, boli schopné generovať pomerne značný nárast bohatstva počas dlhej doby – ako sa jasne stalo v Číne, aspoň počas prvých pätnástich až dvadsiatich rokov od reformy z roku 1978.

Ale prípad Číny, a každý ďalší prípad investíciami riadeného rastového zázraku naznačuje, že model nemôže byť udržateľný do nekonečna, pretože existujú najmenej dve obmedzenia. Prvé má čo do činenia s obmedzením dlhom financovaného investovania a druhý s obmedzením na externom účte, a jedno alebo obidve obmedzenia nakoniec vždy rastový model vykoľajili.

Koniec prvej časti slovenského prekladu. Prekladateľ Tibor Blažko nemá ekonomické vzdelanie, takže je vďačný za prípadné korekcie od čitateľov.

https://tblazko.wordpress.com/2012/08/14/aka-je-financna-reforma-v-cine-ii/
https://tblazko.wordpress.com/2012/08/18/aka-je-financna-reforma-v-cine-iii/

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy