Aká je finančná reforma v Číne? III.

Michael Pettis: What is financial reform in China?

Definovanie reformy finančného sektora

Takže Gershenkronov argument „ak to súkromný finančný sektor nevie urobiť, nech to spraví verejný finančný sektor“ vyžaduje, aby obe elity vedeli identifikovať ekonomicky životaschopné projekty a že elity investujú iba do toho o čom sa domnievajú, že sú ekonomicky životaschopné projekty. Nesplnením ľubovoľnej z podmienok to nemôže fungovať.

Rôzne cenové deformácie, predovšetkým v nákladoch na kapitál, to samozrejme robia veľmi ťažkým presne určiť či projekt je alebo nie je ekonomicky životaschopný, a tento problém sa ešte zhoršuje, pretože veľa z hodnoty projektu infraštruktúry môže prísť v podobe externalít, ktoré je vždy ťažké určiť presne. Časť problému s oceňovania externalít je v tom, že závisí z časti na predpokladoch, ktoré urobíte o budúcom raste. Napríklad ak budeme predpokladať, že produktivita čínskeho robotníka v priebehu nasledujúcich dvadsiatich rokov veľmi rýchlo porastie, môže súčasná hodnota infraštruktúry dnes podstatne vyššia, než keď budeme predpokladať oveľa pomalší rast produktivity.

Bohužiaľ takéto zdôvodňovanie má tendenciu podporovať samé seba. Čím viac budeme investovať dnes tým bude vyšší rast HDP a tiež vyššie zaznamenané úrovne rastu produktivity, v tomto prípade môžeme lepšie opodstatniť ďalšie investície. Samozrejme ak by sme preceňovať súčasný rast produktivity (z časti pretože infraštruktúra ktorú staviame sa ukáže byť nadmerná), pravdepodobne preinvestujeme príliš veľa, v tomto prípade nižší ako očakávaný rast produktivity zabezpečí, že dlh súvisiaci s infraštruktúrou sa stane väčším odporom pre budúci rast ako pozitívny dopad investície na súčasný rast.

Sme už za bodom v ktorom Gershenkronov model funguje? To je sále predmetom veľkej debaty o tom či Čína investuje nadmerne a do akej miery. No rýchlo rastúce zadlženie, rastúci pomer úverovej expanzie k rastu HDP, pokračujúca kontrakcia v podiele domácností na HDP a dôkazy z výrobného sektora, že kapitálom sa mrhá – to všetko pre mňa silno nasvedčuje tomu, že už sme dávno za bodom v ktorom je finančne potláčaný bankový systém pre čínsky rast užitočný.

Nedávno Economist v článku argumentoval, že Čína neinvestuje nadmerne, ide o, ako oni tvrdia, investovanie na zlé miesta. Nie som si istý, že plne chápem rozdiel, ale nemyslím si, že je to zmysluplné v kontexte tejto debaty. Kľúčovým bodom je, že ak servisné náklady dlhu spojeného s investíciou (samozrejme po úprave, aby sa vylúčili dotácie a potlačované úrokové sadzby) sú väčšie ako dodatočná kapacita vytvorená investíciami (upravená aby zahrnula externality), potom buď dlh rastie neudržateľným tempom, bohatstvo sa prevádza z iného sektoru aby sa pokryl rozdiel (zvyčajne, ale nie nevyhnutne sektora domácností) alebo oboje.

Ak sme dosiahli alebo prekročili spomínaný bod, potom tvrdím, že reforma finančného sektora má zmysel iba vtedy, ak sa urobí nasledovné:

1. Reforma správy a riadenia spoločnosti. Banky musia zastaviť prideľovanie úverov na základe veľmi pochybných pohnútok, ktoré odmeňuje miestnych úradníkov alebo podniky s privilegovaným prístupom k úverom, ktoré sa zapájajú do veľkých investičných projektov, bez ohľadu na to či sú alebo nie sú v dlhodobom horizonte ekonomicky životaschopné. To znamená, že štát by nemal socializovať úverové riziko a miestni úradníci a riaditelia štátom vlastnených spoločností by mali mať oveľa menšiu schopnosť ovplyvňovať miestne úverové rozhodnutia.

2. Liberalizovať úrokové sadzby. To v skutočnosti znamená, že sadzby podstatne vzrastú. Existujú dva dôvody prečo to urobiť. Po prvé: vyššie depozitné sadzby znížia veľké transfery zo sektora domácností a tak sa zvýšia ako príjmy domácností a tak podiel spotreby domácností na HDP. Po druhé: vyššie úrokové sadzby spôsobia, že pre investorov bude oveľa drahšie financovať projekty, ktoré nie sú ekonomicky životaschopné.

Aká reforma?

Na konferencii v San Diegu, na ktorej som mal to šťastie byť v skupine s veľmi inteligentným Nicholasom Lardym z Petersonovho Inštitútu, mohol môj pokus byť provokatívny viacerých ľudí šokovať (aj keď myslím, že nie Lardyho), keď som tvrdil, že v posledných desiatich rokoch nedošlo k významnej reforme finančného sektora v Číne. Čo reformy QFII a QDII systému, pri používaní derivátov, na burzách, pri internacionalizácii čínskej meny a tak ďalej? Tvrdil som, že tie nie sú podstatné. Žiadna z týchto reforiem nie je skutočne zmysluplná, pokiaľ nezahŕňa reformu správy a riadenia spoločnosti alebo liberalizáciu úrokových sadzieb a žiadna z reforiem zatiaľ nezahŕňa čokoľvek z toho. Vzhľadom k tomu, bankový systém riadi všetko ostatné v čínskom finančnom sektore, deformácie spôsobu prideľovania úveru bankami a spôsob určovania úrokových sadzieb vplýva na takmer všetko ostatné, dokonca aj na takzvané „trhové“ inštrumenty.

Ak mám pravdu, potom v skutočnosti na žiadnych zmenách v bankovom systéme nezáleží, ak nezahŕňajú aspoň jednu z dvoch reforiem ktoré som identifikoval vyššie, a dovolím si tvrdiť, že ani správa a riadenie spoločnosti ani určovanie úrokových sadzieb sa v poslednom desaťročí nezmenili. Samozrejme v Číne o týchto otázkach prebieha veľmi vážne diskusia, a rozhlasové interview premiéra Wena v ktorom napadol banky interpretujem ako súčasť tejto debaty.

Čo Premiér Wen v rozhovore povedal? Veľmi strohá správa agentúry Nová Čína hovorí, kompletný citát:

Premiér Wen Ťia-pao počas jeho návštevy východočínskej provincie Fu-ťien vyzval na nevyhnutné rozbitie monopolu veľkých čínskych bánk. To bolo prvýkrát, kedy najvyššie vedenie uznalo monopol štátom vlastnených bánk, nasledujúc vyhlásenie pilotného projektu na reformu finančného sektora vo Wen-čou, mesta na východnom pobreží s tradíciou podnikania. Štyri veľké banky dosiahli v minulom roku úhrnný zisk o viac ako 600 miliárd juanov, a to aj napriek spomaľujúcemu ekonomickému rastu.

David Barboza v New York Times dal komentár premiéra Wena trochu viac do kontextu:

Čínsky premiér Wen Ťia-pao uviedol, že najväčšie štátom riadené banky majú príliš veľkú moc a mali by byť rozdelené, pretože zarábajú príliš veľa peňazí. Tieto poznámky, vysielané národným rozhlasom počas premiérovej cesty po južnej Číne, boli neobyčajne odvážne a zdalo sa, že sú priamou výzvou pre ostatných vo vedení komunistickej strany, aby urýchlili reformy národného finančného systému.

Podľa Čínskeho rozhlasu Wen povedal: „Úprimne povedané, naše banky vytvárajú zisk až príliš ľahko. Prečo? Pretože malý počet veľkých bánk zaujíma monopolné postavenie, čo znamená, sa dá ísť len k nim pre získanie úveru a kapitálu.“

„To je dôvod prečo práve teraz, majúc čo do činenia s otázkou, ako sa dostať súkromný kapitál do finančného sektora, to v podstate znamená, že musíme rozbiť ich monopol“, dodal. Wen, od ktorého sa očakáva, že odstúpi v priebehu tohto roka ako súčasť zmien vo vedení prebiehajúcich raz za desať rokov, používa v posledných mesiacoch čoraz silnejší tón hlasu hovoriac o politických a hospodárskych reformách a naznačuje, že záujmové skupiny vo vedení komunistickej strany tvrdohlavo bránia ich kontrolu nad mocou a narúšajú jeho reformné úsilie.

To nás vracia na začiatok článku. Liberalizácia úrokových sadzieb znamená, že tie sektory ekonomiky, ktoré ťažili z veľmi nízkych úrokových sadzieb – štátne podniky, miestne a obecné samosprávy, stavebníci a ďalší veľkí dlžníci – môžu nájsť mnoho dôvodov, aby sa postavili proti liberalizácii úrokových sadzieb. Podobne čo sa týka reforma správy je tiež pravdepodobné, že sa proti nej postaví celá rada veľmi silných záujmov.

Takže ako reforma bankovníctva v Číne dopadne? V dlhodobom horizonte všetko musí byť všetko vyrovnané a tak či onak sa finančne potlačené úrokové sadzby musia prispôsobiť. Jeden spôsob ako sa to môže stať je cez prudký nárast úrokových sadzieb, ale, ako ukazuje japonský príklad, je dôležité mať na pamäti, že sa to tiež môže stať aj kolapsom rastu HDP. V oboch prípadoch sa rozdiel medzi nominálnym tempom rastu a nominálnymi úverovými sadzbami, a teda rozsah finančnej represie, prudko zníži. Alternatíva – že podiel domácností na HDP stále klesá tým ako vkladatelia dotujú rýchly rast HDP a ešte viac zlú alokáciu kapitálu – proste nie je možné udržať.

Koniec slovenského prekladu http://www.mpettis.com/2012/07/04/what-is-financial-reform-in-china/ Prekladateľ Tibor Blažko nemá ekonomické vzdelanie, takže je vďačný za prípadné korekcie od čitateľov.

https://tblazko.wordpress.com/2012/08/03/aka-je-financna-reforma-v-cine-i/
https://tblazko.wordpress.com/2012/08/14/aka-je-financna-reforma-v-cine-ii/

Profesor Michael Pettis momentálne pôsobí v Pekingu. S korešpondentmi časopisu Economist sa nedávno stavil, že v roku 2018 bude HDP Číny menšie ako HDP USA.

Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.

Reklamy