V detstve bola pre mňa Čína zárukou kvality. No nie kvôli najlepšiemu hodvábu (ktorého tradíciu na desaťročia prerušil Mao) alebo fajnovému porcelánu.
Prvá čínska vec na ktorú si spomínam je pero z prvej triedy. Ako ľavák som mal výhodu v tom, že som nemusel používať atramentové trápidlo. Vtedy tie klasické ešte sosali z kalamára (dnes už majú v sebe vymeniteľné patróny). Napísaný atrament sa dosúšal pijakom, inak sa neopatrným pohybom ruky ľahko rozmazal. Mňa sa to netýkalo – mal som výnimku na umelinové pero s lesklým kovovým vrchnákom a s nesymetrickou špičkou, ktorá z profilu vyzerala asi ako ukazovák. Sen mnohých pravákov sa vtedy exoticky volal čínske pero, dnes je to obyčajné guľôčkové.
Ďalšia zo skvelých vecí bola konzerva čínskeho lanšmítu. Lanšmít bolo lahodné najemno mleté bravčové mäso, ktoré sme si brávali na rodinné výlety. Keď som si ho skúsil po rokoch kúpiť, ako dospelý už hľadajúc luncheon meat, bola to stredoeurópska plechovka plná mletého hnusu utopeného v tuku.
Medzi nami školákmi bolo všeobecne jasné, že Číňanov je strašne veľa a na to, aby nehladovali musia dorábať a vyvážať najkvalitnejšie veci ako spomínaný lanšmít a prvotriedna ryža. Za to si potom môžu doviezť desaťkrát viac menej kvalitného ale lacnejšieho. (Dnes kvalitné potraviny vyváža Slovensko.)
V mladosti som miloval pražené arašidy (veď iné tu ani neboli), ale netušil som odkiaľ pochádzajú.
Ďalšou vychytávkou bola čínska masť. Vyrábaná podľa tajného receptu na úrovni kokakoly existuje doteraz. Vtedy sa predávala v malej plechovej červenej škatuľke, dnes je už obal umelinový. Keby ste ju kupovali v Číne, tak zháňajte takú, čo bola vyrobená v Hongkongu, pretože existuje kopec šmejdových napodobenín označených Vyrobené v Hongkongu. Ale aj tá zaručene pravá sa mi zdá nejaká iná ako tá z mladosti. Alebo je to len zdanie kvôli inému obalu?
Osobne hádam, že masť je plná mentolu. Po minulé roky som v Číne používal ako prevenciu proti komárom aj miestnu verziu akejsi mentolovej alpy. Ak ste zanedbali prevenciu je výborná aj na štípance. Ale naposledy som namiesto nej nafasoval moderný chladivý produkt japonskej farmaceutickej spoločnosti.
Inak o Hongkongu som vtedy len tušil, že je to britská kolónia. Asi jediné čo som z nej poznal boli skvelé angličáky. Žiaden bakelit, ale poctivá kovová karoséria, niektoré dokonca s otváracími dverami.
Posledným čínskym vrcholom mojej mladosti boli nízke biele plátenné tenisky s rovnou gumovou podrážkou, ktoré mám dodnes. Neskoršie sa objavili aj vo zvýšenej verzii, kde na boku vzniklo miesto na kruhový emblém z gumy. Až po rokoch som sa dozvedel, že celé to bola iba kópia produktu americkej firmy Nike. Toť nedávno sa ich nesmrteľný dizajn objavil ako neznačkové farebné modely v reklame nejakého Lidla.
Inak som o Číne vedel zhruba nič, čiže približne rovnako ako zvyšok Československa.
Majú tam bláznivé písmo.
Proti barbarom postavili dlhokánsky obranný múr. Ten som si napriek realite predstavoval ako jednu dlhú stavbu. V skutočnosti je (či bolo) tých múrov niekoľko a boli postavené v rôznych obdobiach. Dokonca boli múry aj medzi čínskymi štátmi. Na západe sú miesta, kde sa nestavalo, ale naopak: aby sa nemuseli trápiť so základmi vyhĺbila sa obranná priekopa.
Dočítal som sa aj o veľkom prieplave na východe Číny, hodvábnej ceste – teda vlastne o tej najznámejšej po ktorej prišli aj Pólovci.
O priadke morušovej som sa asi najviac dozvedel zo životopisu Luisa Pasteura, keď sa mu francúzski pestovatelia prišli sťažovať, že im kape.
Myslím, že živého Číňana som v Československu ani nestretol. Z Ázijčanov tu bývali skôr Vietnamci.
Pár čínskych študentov si pamätá môj otec. Vraj to boli jediní čo intenzívne študovali aj keď ostatným padla a to aj mimo záber povinného učiva. Akurát krátko po tom, ako sa ich krajina rozhádala so Sovietskym Zväzom, zmizli domov.
Sovietsko-čínsky konflikt sa odrážal aj v detských vtipoch:
Sovietsky vojak sa pokúša o prímerie, zdvihne ruky a kričí na druhú stranu: Mao, mier. Z Číny sa ozve: Veď mierim, len ty stále poskakuješ.
V pohraničí pokojne orajúci sovietsky traktor bol napadnutý čínskym tankom. Traktor streľbu opätoval a odletel na základňu.
Po sto rokoch vedci oživili Lenina. Ten sa pýta čo je nové. Dve hlavné správy, jedna dobrá a jedna horšia. Socializmus zvíťazil na celom svete. A vypukol ďalší konflikt na čínsko-fínskej hranici.
Vcelku populárne bývali aj ďalšie čínske vtipy:
Ako dávajú Číňania meno svojmu dieťaťu? Hodia dole schodmi hrniec a pomenujú ho podľa vzniknutého zvuku.
Prečo majú Číňania šikmé oči? Lebo keď prídu domov, sadnú za stôl, položia dlane na spánky a zvesia hlavu so slovami Ach, zase tá ryža. (Keď som tento vtip šíril smerom do Číny dostal som ako odpoveď vysvetlenie prečo majú Európania tak guľaté očí. Lebo keď prídu domov vždy ich vytreštia so slovami Ó, zase zemiaky.)
Skvelá bola čínska časť scénky O cestovaní od Luďka Sobotu:
Číňan je veľmi skromný človek, jemu stačí zrnko ryže na deň. A kačka. Veľká.
Číňanov je tak veľa, že keď polovica z nich ide von tak druhá polovica musí zostať doma, lebo inak by sa nevošli do Číny.
V Číne majú takú poveru, že keby sa všetci Číňania chytili za ruky a išli by do mora … tak by sa nakoniec všetci utopili.
Veril som príhode o odchádzajúcom, myslím, že japonskom, veľvyslancovi, ktorý tvrdí, že tu (v Prahe) to bolo síce fajn, ale náročné, lebo pre neho – tak ako vraj aj oni pre nás – všetci vyzeráme podobne. Dnes mi to tak vôbec nepripadá.
Môj zrejme posledný socialistický zážitok s Čínou bol v polovici roka 1989.
Medzi moje občasné záľuby patrilo lovenie škvŕkajúceho a väčšinou rušného vysielania zahraničných rozhlasových staníc pre Československo. Najznámejšie boli Hlas Ameriky a Slobodná Európa. Ja som preferoval BBC, počúval som ich vlastne až do ukončenia vysielania pre Slovensko.
Občas som naladil Deutche Welle, výnimočne som trafil Vatikán aj niečo malé typu Monte Carlo(?).
Okrem západniarov po česky alebo slovensky vysielala aj Moskva a prisahal by som, že aj Ankara. Určite viem, že existovala aj stanica kdesi v južnej Amerike (Peru?), aj keď tá tuším skôr pre Čechoslovákov žijúcich v tej oblasti.
Nuž a v spomínanom období roku 1989 som opäť náhodou natrafil aj na čínsky rozhlas. Detaily si veľmi nepamätám, no tvrdím, že ich správy o vtedajších čínskych udalostiach sa nelíšili od ich dnešnej čínskej interpretácie a boli úplne iné ako z Hlasu Ameriky (či Slobodnej Ázie, ktorú počúvali v Číne). Možno niečo v tom zmysle ako študenti zabíjali vojakov, aj keď konkrétne toto mám čerstvejšie z rozprávania o vnútročínskom vysielaní z tej doby.
U nás sa vtedy riešili dozvuky Několik vět a do konca roka udalosti nabrali tak rýchly spád, že dianie tam kdesi mimo Európy zostalo na nejakú dobu v úzadí.
P. S. Kto z vás si spomenie kedy prišla móda umelinových šlapiek s akože akupresúrnymi vzormi?
Na staré kolená si zaspomínal: Tibor Blažko
http://viktormugli.blog.com/2013/06/27/ako-som-sa-stretol-s-jackie-chanom/
https://tblazko.wordpress.com/2017/01/16/januarove-citanie-3/
Pôvodne publikované na http://cina.exil.sk.
Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.
Portál do života v Číne 